V krčme U troch grošov dedo Vocetko znechutene odhodil do kúta včerajšie noviny a tváril sa urazene ako nevesta, ktorej ženích sa prihlásil k otcovstvu s inou ženou. „Nič ľahšie ako je byť boháčom... Naša legislatíva boháčom priam fandí...“ začal dedo a chlapi topiaci svoje zraky v zakalenom pive spozorneli. „Nemáme v tomto trhnutom mechanizme slušný zákon o marži...“ i zakúril si v zapekačke, aby dal štamgastom šancu nadýchnuť sa od vzrušenia. Aj obecný blázon Vinco vedel, že „marža“ je bohumilý zisk... Bohumilý na všetky svetové strany zisku. „Uvediem príklad. Na dolných Uhroch kúpim vagón jabĺk po päť korún... Na horných Uhroch v okolí Kysúc ich predám po tridsať bubákov... Štát mi vráti náklady na dovoz a čistý zisk mám v rukáve...
O koľko percent som zbohatol...?!“ chichúňal sa dedo Vocetko, lebo obecný blázon Vinco s vážnou tvárou hodnotil situáciu. Čo na horných Uhroch s toľkými jablkami...?! Blázni sú na svete božom najmä preto, aby sa čudovali. Štamgasti húlili z Ukrajiny pašované cigarety a nevedeli sa vynačudovať, aký je štátny aparát múdry. Nechá sa okrádať s úsmevom na tvári... tvári sa akoby nič. A predsa funguje podľa noriem, ktoré nefungujú. „A keď kúpim u nás kozu za päť a predám na dolniakoch za osemsto, zbohatnem?,“ – uvažoval obecný blázon Vinco. Dedo Vocetko sa chichúňal popod bajúz. „Samozrejme, že zbohatneš ! Ibaže štátny šimeľ by o tom nemal vedieť. Raz je dané, že čo je kráľovo, to mu patrí... A čo je Božie, do toho financmajstrov nič...“ A obecný blázon Vinco šiel za svojou kozou Lízou presvedčiť ju, aby mala mladé...
Autor: Vlado Javorský
