Takmer v každom slovenskom meste a dedine máme aspoň jeden hrad, zámok, kaštieľ alebo aspoň menšiu kúriu. Najviac hradov, ako strážnych kamenných útočíšť, na Slovensku vzniklo po tatárskom vpáde po roku 1241. V dnešnej dobe sú, žiaľ, z väčšiny už len žalostné zrúcaniny. Len niektoré sa využívajú ako múzeá. My sme sa v prvú májovú nedeľu boli pozrieť na druhú najväčšiu zrúcaninu hradu v strednej Európe, na Lietavský hrad, ktorý sa vypína na mohutnom skalisku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná. Sprevádzal nás Rastislav Tain, predseda Lietavského panstva, ktorý skúmaniu jeho histórie zasvätil kus svojho života.
Prečo tento hrad postavili práve na tomto mieste?
Skalné bralo medzi týmito obcami bolo navštevované už odpradávna. Nachádzala sa na ňom jaskyňa, na ktorej podľa starých prameňov stála pohanská svätyňa. Naši predkovia tu uctievali Ladu, bohyňu plodnosti, úrody a jari. Na mieste, kde stáli sochy štyroch pohanských bohov, postavili neskôr hradnú kaplnku a strážnicu. Pod hradom bola tiež križovatka dvoch starovekých významných obchodných ciest, perskej a jantárovej. Hrad, ako opevnené sídlo, mal slúžiť na ochranu týchto ciest a okolitého územia. Stojí na strategicky veľmi výhodnom mieste, pretože kým pod ním nerástli tie vysoké stromy, bolo voľným okom dovidieť z neho až na Hričovský, Súľovský a Považský hrad. Spojenie so Strečnianskym hradom uskutočňovala hlásnica na kopci v Porúbke. V prípade nebezpečenstva si ľudia z hradu na hrad odovzdávali informácie ohňovými alebo dymovými signálmi tak, ako to dnes robíme telefónmi.
Kedy bol hrad postavený?
Podľa písomných prameňov pôvodný drevený hrad v roku 1241 dobyli a spálili Tatári. Hneď po ich odchode začali stavať hrad zo súľovského zlepenca, ktorého bolo v okolí dostatok. V ďalších storočiach bol viackrát prestavaný. Na stenách ešte aj dnes vidieť otvory, v ktorých bolo umiestnené drevené lešenie. V 16. storočí ho dal František Thurzo prestavať v renesančnom slohu. Dal vybudovať delové bašty a doplnil hrad novými delami, na ktoré obetovali mnoho kostolných zvonov. Na tomto hrade boli údajne prvý raz odskúšané ťažké palné zbrane. Kvôli nim zosilnili hradné múry na 120 centimetrov, aby ich otrasy nezvalili. Veža s názvom Nebojsa má obvodové múry dokonca až trojmetrové. Hrad mal štyri podlažia. Strecha bola pokrytá najskôr bravčovými kožami, neskôr šindľom. Hrad mal dĺžku 120 metrov a šírku 95 metrov. V čase jeho najväčšej nádhery to musela byť ohromná prestíž oproti chudobným poddaným ľuďom v okolitých dedinách, ktorí si smeli stavať len malé drevenice. Po odchode posledných majiteľov však mnohí ľudia z dediny odvážali opracovaný kameň z hradu a stavali si z neho podmurovku svojich príbytkov. Keďže sa o hrad nikto nestaral, postupne pustol a niektoré jeho steny sa už zrútili. Unikátna stavba dnes čoraz viac chátra.
Je pravda, že Lietavský hrad nebol nikdy dobytý?
Áno, tento murovaný hrad sa nepodarilo dobyť nijakému vojsku. Do nádvoria hradu sa vchádzalo cez padací most a horný hrad chránila ťažká železná mreža. Pred vchodom do hradu bola suchá priekopa. Lietava patrila medzi najlepšie vyzbrojené hrady na Považí. Hrad obopínali mohutné múry so strieľňami. Vyrábali tu aj pušný prach. Hrad mal falošnú bránu a na opovážlivých votrelcov zhora liali roztopenú smolu a hádzali kamene. Chýry o jeho nedobytnosti sa šírili po celej krajine, preto si v nepokojných časoch do tejto pevnosti šľachta premiestňovala svoj najvzácnejší majetok, ako klenotnice, archívy a knižnice. Je paradox, že aj keď hrad nedobyla nikdy nijaká armáda, napokon podľahol neúprosnému času.
Kto boli jeho poslední majitelia?
Prvými známymi držiteľmi hradu, ktorý bol kráľovským majetkom, boli Balassovci. Neskôr sa ho zmocnil „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti ho dostali do užívania krajinský sudca Štefan Bebek za jeho účasť pri vojenskej výprave do Talianska. Potom sa tu vystriedali viacerí majitelia, jedným z najvýznamnejších bol palatín František Thurzo. Bol to najvyšší hodnostár Uhorska a patrili mu aj hrady Orava a Bytča. Posledný majiteľ rozdelil majetok svojim štyrom ďeťom a keďže tie sa nevedeli dohodnúť, viac sa oň nestarali. Po tom, čo Thurzovci v roku 1753 odišli, prebývali na hrade rôzni banditi. Počas druhej svetovej vojny sa tu zdržiavali Rusi a tí zničili, čo sa dalo.
Koľko mal hrad miestností a zachovalo sa niečo z jeho pôvodného zariadenia?
Uvádza sa, že tu bolo spolu 96 miestností. Väčšina stropov je už zničená, no vidieť ešte stopy po kamenných točitých schodoch vo veži, pozostatky balkónov, či strieľne. Miestnosti boli vykurované pecami alebo krbmi. Našlo sa mnoho úlomkov zelených keramických kachlíc. Podlahy boli hlinené. Podľa zápisov ich raz do mesiaca dezinfikovali kravským močom, ktorý, ako vieme, obsahuje čpavok. Zaujímavé je, že na oknách mali dvojité sklá zalievané olovom, takže pravdepodobne už vtedy poznali vákuové sklo. Ako na každom hrade aj tu bola strážnica, kováčska vyhňa, pekáreň, práčovne, stajne, zbrojnica, kaplnka a klenotnica. Na veži prostredného hradu boli hodiny a zvon. Po odchode posledných majiteľov sem prichádzali mnohí hľadači pokladov, ale ich úsilie vyšlo naprázdno. Odchádzajúci feudáli si totiž stačili všetky svoje cennosti odniesť. Zachránený bol aj zvon z kaplnky, ktorý ľudia zabalili do slamy a plachiet, skotúľali ho dolu kopcom a dnes visí v starej zvonici v Lietavskej Svinnej.
Každý takýto starý objekt je opradený povesťami, čím je ešte Lietavský hrad zvláštny?
Zaujímavá je studňa prostredného hradu. Má hĺbku 104 metrov a vraj ju kopali zajatí Turci 55 rokov. Vykopaná je v kameni a je to asi najhlbšia kamenná studňa v strednej Európe. Navyše ju nebolo možné otráviť, pretože v hĺbke niekoľkých metrov uhýba nabok a až tam pokračuje hlbšie. Momentálne je však zasypaná. Nie je vylúčené, že z nej viedla aj tajná úniková chodba. Pozoruhodný je tiež dobový záznam o pozorovaní meteoritu z hradu. V ňom lietavský služobník Michal Závodský v liste z 27. novembra 1607 oznamuje Jurajovi Thurzovi do Bytče, že večer o siedmej hodine zbadal spolu s ďalším služobníctvom a hosťami hradu „veľmi hrozný a strašlivý z nebe oheň, dluhy jako brvnoskrovné (z krovu domu), ktorý dolu letel, až temer zamek všecek osvietel a potom po malej chvíli, jakoby se trikrát prez pokoj prešiel, takový hrmot, strílení jako z kušú a zemetrasení slyšeno bylo, že se okna, skla i dvere zamkove zatrásli a ten zvuk a hrmot stál jakoby z hakovnice aneb velikeho kušu strelil. Teho pak ohnie čo z nebe letel i vartovnici i ja jsouce prestrašeni jakž sem se dovedoval, kde by preve padl, povedali vartovníci, že za Veliky Cibulnik upadl. Až potom, když ten hrmot stal, i hradsky starý Mikuláš Vavrinec vybehel na vatru z svej komory kde spal a dovedoval se vartovníkov, kde strileji.“
Ako vidíte ďalší osud hradu?
Keďže Lietavský hrad dnes stojí mimo hlavných ciest, peniaze na jeho opravu nebude asi jednoduché zohnať. Aj v minulosti, keď sa uvažovalo nad jeho rekonštrukciou, obnovili radšej hrad v Strečne. Momentálne ho viac-menej svojpomocne pomaličky opravujú dobrovoľníci zo Združenia za záchranu Lietavského hradu. Zatiaľ ho nivočí mráz, dažde a vegetácia. Bývam len kúsok od neho a bol som na ňom už veľakrát. Pravidelne tam vodíme aj deti, ktoré navštevujú náš Ekoskanzen v Lietavskej Svinnej. Prekvapuje ma však, že tam stretávam len málo turistov. Na to, že je tento unikát tak ľahko dostupný, prejavujú oň našinci len nepatrný záujem. Pritom k nemu vedú pohodlné chodníky z dvoch obcí, ktoré sú vhodné i na cykloturistiku. Za dvadsať – tridsať minút ste hore a odmenou vám bude nielen pohľad na ozrutnú hradnú stavbu, no v prípade dobrej viditeľnosti aj nádherný výhľad na Jeseníky, Martinské hole, Beskydy, ale i na iné české a poľské kopce.
