tmosféru počas vyraďovacích zápasov play off, ako aj plány do nasledujúcej sezóny.
Nejdú vám ešte novinári na nervy?
Pozerám sa na to tak, že každý má záujem a chce o tom písať. Je to dobré, myslím si, že ide o historický úspech a Žilina si to právom zaslúži.
Čo bolo, s odstupom času, najemotívnejšie. Víťazstvo priamo v Poprade, alebo príchod do Žiliny, kde čakali fanúšikovia?
V prvom rade to bolo najemotívnejšie na ľade. Keď sme dali posledný gól a cítili sme, že „je to tam“, to išli zimomriavky po tele. Človek to vnímal tak, že sme to dokázali po ťažkom boji, po niekoľkých veľmi ťažkých situáciách, ktoré sme museli zdolať. Potom bola eufória v kabíne priamo v Poprade, to bolo niečo úžasné, čo sa tam dialo. Pokračovalo to cestou autobusom a večerou. Určite to bolo krásne aj na štadióne, kde nás čakali ľudia, všetko bolo spontánne. Myslím si, že aj na námestí bolo vidieť, že sa ľudia tešia s nami. Nebolo tam nič hrané, každý jeden z chalanov to prežíval.
Aký význam prikladáte rituálom v play off. Máte nejaký svoj talizman?
Už roky sa to traduje. Slúži to na stmelenie kolektívu. Nechávajú sa rásť brady, neperú sa dresy. Vníma sa to tak, že sa udialo niečo iné a pre niečo sa bojuje. Ja mám vec, ktorá mi je blízka. Vždy, keď som mal ťažšiu chvíľku, snažil som sa byť s ňou v spojení, lebo mi to už viackrát pomohlo. Sú to súkromné veci každého hráča. Všetko je to prospešné na to, aby sa podaril úspech, aby sa niečo naštartovalo.
V kabíne ste mali nástenku, kde ste pripínali výstrižky z tlače.
Chalani tam začali ešte počas základnej časti lepiť nejaké výstrižky, aby bola trochu sranda. Potom som sa pridal aj ja, ale nebol som to len ja, ale aj ostatní. Máme veľmi dobrého kamaráta z Papradna Stanka Lališa, ktorý nám pomohol aj v zime na sústredení. Vtedy spontánne s manželkou a s celou rodinou urobili celé presklené tablo s výstrižkami z novín.
Kde máte odloženú medailu?
Medailu aj dres mám odložené doma, dosť dlho som ich nosil. Budú mať svoje miesto.
Chceli by ste po ukončení hráčskej kariéry pôsobiť ako funkcionár? V tlači prebehli informácie, že útočíte na miesto manažérky Anny Tomkowej?
Neviem, ako to vzniklo. Ja chcem určite ešte hrať hokej, pokiaľ mi dovolí zdravie. To bola mylná informácia, neviem, kde sa to zobralo. Keď by som skončil s hokejom, chcel by som pracovať pri hokeji, ale určite by som nechcel robiť správcu budov. Myslím si, že sa tomu nerozumiem. Rozumiem sa hokeju, takže by som sa chcel venovať športovej činnosti, nie správcovskej.
Ostanete na nasledujúcu sezónu v Žiline?
Mám kontrakt ešte na jeden rok. Či ostanem v Žiline, to je otázne. Neviem ešte, ako to dopadne. Beriem to tak, že mám zmluvu a zatiaľ zostávam v Žiline. O ostatných hráčoch vám neviem viac povedať, to je skôr otázka pre manažéra a nového trénera. Najradšej by som bol, keby zostalo veľa chalanov z tejto sezóny, na ktorých by sa dalo stavať. Po zisku titulu však určite stúpla každého cena a bude sa ju snažiť využiť.
Brali by ste aj v ďalšom ročníku kapitánsku funkciu?
Toto je ešte otvorené. Ja len môžem povedať, že ma to naozaj stálo dosť veľa síl. Som po tom všetkom včerpaný a unavený. Naozaj to nie je len o praxi na ľade, ale aj veľa práce mimo neho. Ťažko povedať, čo bude v ďalšej sezóne. Nebudem predbiehať, všetko si zvážim. Nebudem tajiť, že sú aj ponuky zo zahraničia, ale mám platný kontrakt v Žiline a je to vec dohody.
Vizitka:
Meno: Roman KONTŠEK
Narodený: 11. 6. 1970
Kluby: Žilina, Martin, Dukla Trenčín, Třinec, Havířov, rok v Taliansku a opäť Žilina.
Obľúbené číslo: Mal som viac čísel. Nedržím si stále jedno a to isté. Obľúbil som si 34-ku a už som si ju nechal.
Obľúbená farba: Červená.
Obľúbené jedlo: Mám rád veľa jedál, nedá sa však povedať, že by som mal niečo špeciálne obľúbené.
Film: Vždy, keď mám ťažkú chvíľu v športe, tak si pozriem Rockyho.
