Aby stačili tempu rečníka, zapisovali slová pomocou dômyselných skratiek a značiek. Pre neznalého čitateľa takýto text vyzeral ako nezrozumiteľné „kliky – háky“, no pre zasväteného, to bol zašifrovaný napríklad celý priebeh konferencie. V našom regióne žije len zopár ľudí, ktorí tento druh písma ovládajú. Najstaršia z nich je nepochybne 84-ročná Žilinčanka, bývalá profesorka na Obchodnej akadémií v Žiline, Mariana Tinková.
Kde ste sa naučili stenografovať?
Vyštudovala som na Obchodnej akadémii v Trenčíne a tam bola stenografia povinným predmetom. Spravila som si z nej aj štátne skúšky a neskôr som od roku 1940 do roku 1986 učila hospodársku korešpondenciu, sekretárske práce, stenografiu, stenotypiu a strojopis na Obchodnej škole a Akadémii vzdelávania v Žiline. Na tento odbor brali iba tých najlepších žiakov, aby mali predpoklady vzládnuť toto náročné štúdium. Na konci sa robila šesťhodinová písomná maturitná skúška. Kto potom zamestnal človeka, ovládajúceho stenografiu, mal záruku, že ten zamestnanec je šikovný.
Na akom princípe funguje stenografické zapisovanie?
Hovorí sa, že toto zjednodušené písmo zostavil ešte kedysi v Ríme nejaký otrok a získal za to slobodu. Toto znakové písmo je založené na maximálnom skracovaní. Všetky predpony, prípony, zhluky spoluhlások, ba i celé často používané slová sa zapisujú pomocou rôznych, čo najjednoduchších značiek a skratiek. Pomocou takzvaných spriažok sa spájajú, čiže spriahajú dokopy aj viaceré slová. Mäkčene a dĺžne, sa nepoužívajú. Stenografia slovenčiny taktiež nepozná mäkké i a ypsilon. Píše sa vždy ceruzkou na čiaru a niektoré časti znaku sa silnejšie zvýrazňujú. Bodky sa používajú, ale majú zakaždým iný význam, podľa toho, či sú nad čiarou alebo pod čiarou. Píše sa čím menším písmom, aby sa ušetril čas. Je potrebné ovládať tisíce stenografických skratiek a spriažok a mnohé si stenografista aj sám vytvorí.
Ako dlho je možné sústrediť sa na túto činnosť?
Tento rýchly skratkový systém sa využíval na podnikových schôdzach, ale i na konferenciách, súdoch či na zasadnutí vlády. Ja som raz zapisovala aj hodinu a pol v kuse. Väčšinou sa však zapisovatelia striedali po šiestich minútach. Kým jeden písal rukou, ten druhý už diktoval text šikovnej pisárke, ktorá ho prepisovala na písacom stroji. Hodina zapísaného textu stenografom sa prepisovala na písacom stroji alebo počítači aj šesť hodín. Špičkový stenograf zaznamená za minútu aj viac ako 130 slov. Ja som stihla okolo 95 slov za minútu, ale to už je „na nervy“, lebo sa pri tom treba poriadne sústrediť. Niekedy bolo potrebné ešte aj vety upravovať, ak rečník používal často nejaké slová, ako vlastne, však, a podobne. Nie každý sa dokáže tejto práci naučiť. Nezvládli to ani niektorí moji žiaci. Je to tak, akoby ste sa mali naučiť jeden cudzí jazyk. Vzdali to po čase i viacerí študenti, ktorých som učila súkromne. Naproti tomu mnohí moji študenti a študenti mojich kolegýň sa zúčastňovali aj pretekov v stenografovaní, kde dosahovali veľmi pekné výsledky.
Používate stenografiu ešte aj dnes?
Keď sa začali používať magnetofóny a diktafóny, stenografia sa stala na školách nepovinná a napokon sa z učebných plánov úplne vylúčila. Ja však latinku používam len vtedy, ak sa mám podpísať na nejaký dokument. Ostatné si všetko zapisujem stenograficky, či už sú to recepty na zákusky, zaujímavé pasáže z knižiek, alebo zoznam toho, čo mám nakúpiť v obchode. Nikto z mojich rodinných príslušníkov stenografiu neovláda, tak to po mne nevedia prečítať. Niekedy to má výhodu, inokedy nevýhodu, ako nakoniec všetko na svete.
