V auguste roku 2002 bola podpísaná vzájomná medzištátna zmluva medzi Vatikánom a Slovenskou republikou o duchovnej službe v ozbrojených
silách a zboroch. Pri príležitosti veľkonočných sviatkov sme navštívili nadporučíka Františka Duraja (30), ktorý už štvrtý rok pôsobí
ako vojenský kaplán vo Farnosti Ducha svätého pri 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa dali na toto náročné povolanie?
Na strednú vojenskú školu som nastúpil do Nitry v roku 1990. Po jej ukončení som absolvoval teologickú fakultu v Nitre a bol som vysvätený za kňaza. V tom čase bola veľká potreba kňazov vo vojenských posádkach. Oslovili ma a ja som túto ponuku prijal.
Aký je rozdiel medzi kňazmi v civilnom živote a kňazmi vo vojenských útvaroch?
Vojenský kaplán pôsobí v takzvanej personálnej diecéze, čo znamená, že má patronát nad špecifickým okruhom ľudí – profesionálnymi vojakmi a ich rodinnými príslušníkmi. Ako duchovný som tiež v služobnom pomere ako profesionálny vojak s dôstojníckou hodnosťou. Počas zamestnania nosím vojenskú rovnošatu a pri liturgických obradoch liturgický odev, buď samostatne alebo v kombinácii s rovnošatou. Zúčastňujem sa aj výcviku, nie však priamej bojovej činnosti, a to ani v prípade ozbrojeného konfliktu alebo vojny. Nemám tiež pridelenú, ani nenosím služobnú zbraň.
Čo je vašou úlohou vo farnosti?
V mieri naša činnosť nie je odlišná od civilných správcov farností. Zabezpečujeme duchovné potreby, bohoslužby, náboženské obrady, napríklad svadby a pohreby, vysluhujeme sviatosti a podobne. V extrémnych podmienkach, zvlášť vo vojne, pri ochrane verejného poriadku alebo pri odstraňovaní následkov živelných pohrôm, pomáhame upevňovať morálny stav vojakov. Napomáhame pri odstraňovaní stresu a duchovne podporujeme bojujúcich, ranených a umierajúcich. Našou úlohou je viesť vojakov k morálnemu konaniu, schopnosti niesť za svoje skutky zodpovednosť.
Zúčastnili ste sa už aj nejakej bojovej akcie?
Áno, v čase vianočných a novoročných sviatkov na konci roku 2004 som vykonával pastoračnú službu v slovenskej jednotke, pôsobiacej na území Iraku. Snažil som sa dotvoriť atmosféru sviatkov v kresťanskom duchu. Na pamiatku tragédie z 8. júna 2004, pri ktorej zahynuli aj traja slovenskí vojaci, sme vybudovali a pri meste Al Hilláh posvätili pamätný kríž. Vojenskí duchovní, podobne ako vojenskí lekári, sa musia zžiť so svojimi pridelenými vojakmi a niekedy sa stáva, že s nimi aj padnú. Naposledy sa tak stalo 19. januára tohto roku, keď pri leteckej havárií zahynul aj generálny vikár Ordinariátu Michal Štang. Pri návrate z Kosova vtedy zahynulo spolu 42 príslušníkov našich ozbrojených síl.
Je o vašu službu na útvaroch živý záujem?
U nás to nefunguje ako na voľnom trhu, ktorý sa riadi otázkou ponuky a dopytu. Máme skúsenosti, že tam, kde na útvare kaplán je, tam je aj o neho záujem.
Mal by sa kresťan cvičiť v používaní zbrane pre boj proti človeku? Veď „kto mečom bojuje, ten mečom aj zahynie“.
O tom by sme mohli viesť určite dlhé debaty. Bolo by veľmi zjednodušené povedať, že armáda je zlá. Pokiaľ žijeme momentálne v relatívne pokojnom štáte a situácia v okolitých krajinách je stabilizovaná, môže sa zdať, že sa zaobídeme aj bez nej. Zbraň ako taká však nie je ani dobrá ani zlá. Je tiež rozdiel medzi zabitím a vraždou. Povinnosťou vojakov je riadiť sa podľa svojho svedomia a zbraň použiť len primeraným spôsobom na obranu hodnôt a života človeka. Keď Ježiš v Kafaurname vypočul prosbu stotníka rímskej légie o uzdravenie jeho sluhu, tiež mu neprikázal odísť z armády.
Ako budete sláviť tohtoročné veľkonočné sviatky?
Na našom útvare sú chlapci z celého Slovenska. Tí, ktorí budú mať voľno, pôjdu k svojim rodinám. Tí ostatní sa môžu zúčastniť obradov v posádkovej pastoračnej miestnosti.