Ukladali do nich všetko, od úrody z poľa až po šatstvo. Košíkarstvo na Slovensku patrilo k najrozšírenejším remeslám. Dnes však už košík z prútia vie zhotoviť len málokto. Pavol Devečka (68) z Budatína je bývalý rušňovodič a ručné práce boli odjakživa jeho koníčkom.
„Vyrábať košíky ma naučil jeden pán z Považského Chlmca. Nemal deti a bol rád, že môže niekomu odovzdať svoje skúsenosti. Postavil som si na záhrade dielničku a keď je vonku škaredo, zatvorím sa tam, kúrim si a pletiem,“ hovorí. Aby nazberal dostatok vŕbových prútov vhodnej dĺžky a hrúbky, aj sa dosť nachodí. Nesmú byť rozkonárené, teda „jednoročaky“, bez hrčí a bahniatok. Na väčší kôš na prádlo ich spotrebuje aj päťsto. Po príchode domov ich musí olúpiť z kôry skôr, než uschnú. Vtedy zapojí manželku, syna aj zaťa. Keď sú prúty suché, nareže ich po dĺžke na troje a ohobľuje do plochého tvaru. Potom ich varí vo vode, aby zmäkli a pri práci sa nelámali. Na každý tvar košíka má už zhotovenú drôtenú kostru. Vyrobil koše aj pre rybárov, podnosy, stojany na noviny, ba i veľké kreslá a stolík. Tvary a vzory si vymýšľa sám, alebo odpozoruje z kníh a výstav. „Občas mi donesú ľudia aj niečo opraviť. V poslednom čase k nám nosia veľa prútených výrobkov z Poľska, takže o túto robotu nie je záujem. Koho to naučím ja, to neviem,“ posťažuje si na rozlúčku Pavol.