Slovenská výprava mala 41 členov, z toho 26 športovcov, ktorí súťažili v troch disciplínach - zjazdovom lyžovaní, bežeckom lyžovaní a biatlone. Slovenské športové družstvo si prinieslo so sebou jednu striebornú medailu, ktorú získal Radomír Dudáš v super -G a jednu bronzovú medailu v zjazde zásluhou Ivety Chlebákovej. Naši paralympionici dosiahli aj ďalšie úspechy. My sme sa porozprávali s dvadsaťšesťročným Danielom Cintulom, ktorý sa umiestnil v obrovskom slalome na šiestom bodovanom mieste a získal tak body pre našu reprezentáciu.
Daniel je mladý šarmantný muž a na prvý pohľad nič neprezrádza, že má nejaký zdravotný handikep. Pochádza z Borského Mikuláša a dva roky pracuje ako masér v závode na výrobu ložísk v Kysuckom Novom Meste. „Som zrakovo postihnutý od narodenia. Na olympiáde som súťažil v zjazdovom lyžovaní v kategórii B2, čo sú zrakovo postihnutí, ktorí trochu vidia, ale potrebujú navádzača s ozvučovačom. Nepotrebujeme ho však vždy,“ dodáva Daniel. Okrem toho sú ešte dve kategórie B1, čo sú úplne nevidiaci a súťažia s navádzačom a ozvučovacím zariadením a B3, ktorí vidia, vedie ich navádzač, ale nepotrebujú ozvučovač. „Pred pretekom sa vždy robí prehliadka trate. Spolu s navádzačom prejdeme úsek po úseku, zisťujeme, kde sa nachádzajú prekážky, nerovnosti, či nebezpečné miesta,“ rozpráva Daniel. „Medzi navádzačom a pretekárom musí byť perfektná symbióza, lebo od navádzača úplne závisí bezpečnosť. Ja s mojím navádzačom Michalom Červeňom sme super kamaráti. Vo všetkých disciplínach, ktorých sme sa zúčastnili, sme skončili v prvej desiatke, len v super G sme pretek nedokončili. Urobili sme chybu a netrafili bránku. Jednoducho je to aj o športovom šťastí.“ Boli sme zvedaví, aký bol jeho najkrajší zážitok, ktorý zažil počas pobytu na zimnej paralympiáde. „Najväčším zážitkom bol otvárací ceremoniál. Bolo tam 35-tisíc ľudí a keď tam človek stál pred tým davom, cítil sa ako víťaz.“ Slováci mali počas hier na tribúne aj svoj fanklub. Za každou dokončenou jazdou sa ozývali ovácie z tribúny. „Bolo super, keď som zišiel trať a v cieľovej rovinke to zaburácalo, všetci fandili a kričali. Cítil som sa, akoby som vyhral. Je to perfektný pocit.“ Daniel býval priamo v olympijskej dedine v Sestriere a hovorí: „Ubytovanie bolo fajn, mali sme pekný výhľad na zasneženú krajinu. Na izbách sme bývali po troch. Jedlo a nápoje sme mali k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne, mohli sme si vyberať od cestovín cez šaláty až po rôzne mäsá.“ V rozprávaní ďalej pokračuje: „Pri chate bol vlek, ktorý nás za desať minút vyviezol hore na kopec. Trate boli upravené, lyžovalo sa v pohode. Ale čo sa mi nepáčilo, bolo blato a maras mimo dráh.“ Nakoniec sme mu položili otázku, ako sa vlastne dostal k lyžovaniu. „Prvýkrát som sa na lyže postavil ako osemnásťročný. Bolo to v roku 1998 a bola to náhoda. Moja vtedajšia priateľka robila navádzačku práve pri lyžovaní. Skúsil som to aj ja a išlo mi to. Dostal som ponuku zúčastniť sa pretekov, ktorú som prijal a skončil som tretí. A tak som pri tom zostal.“ So smiechom dodal: „Som rodák zo Záhoria, tam je všade samá rovina, nikde žiadny kopec. Sám nechápem, ako som to dokázal.“ Na záver sme mu popriali množstvo ďalších športových a osobných úspechov.
