Chcela mať veľkú KNIŽNICU

V roku 1919 vyšiel na Slovensku zákon zriaďovať v každej  politickej obci knižnicu. Uplatňovať sa to však začalo až v roku 1925 a najmä po roku 1948. Pri príležitosti dní slovenských knižníc sme v žilinskej knižnici na Vlčincoch oslovili knižnično - informačnú pracovníčku Veroniku Bacmaňákovú, ktorá toto povolanie vykonáva už 30 rokov.

Ste spokojná vo svojom zamestnaní?
Pravdaže, ináč by som tu nevydržala tak dlho. Odvtedy, čo som sem nastúpila, sa pri mne vystriedalo tridsať kolegýň, ale ja som tu zostala. Vždy som túžila mať veľkú knižnicu a môj sen sa týmto splnil. Za tie roky sa poznám vari s celým sídliskom. Sympatické je, že k nám chodí už tretia generácia čitateľov, alebo presnejšie používateľov knižnice. Niektorí prídu len raz ročne pre jednu knihu, iní aj trikrát týždenne a odnesú si vždy desať kníh. Snažíme sa „odchytávať“ už deti v materských školách. Úzko spolupracujeme aj so základnými školami na sídlisku. Deťom robíme v knižnici rôzne besedy, kde sme pozývali aj známych spisovateľov. 
Koľko kníh vlastní vaša pobočka?
Máme asi 80 tisíc zväzkov a väčšinou presne viem, na ktorom mieste sa nachádzajú. Po toľkých rokoch nájdem každú aj poslepiačky, ak ju pravda čitatelia po vybraní založia na správne miesto. Máme knihy z každého oboru, no väčšinou dostávame len po dva kusy. Preto sa niekedy stane, že nemôžeme záujemcov uspokojiť. Býva to najmä u noviniek alebo pri školskej povinnej literatúre, kedy chce jeden titul naraz celá Žilina. Na niektoré knihy máme zavedený dokonca poradovník. Niekedy nám nosia knihy aj sami čitatelia a tých odmeníme aspoň symbolicky – bezplatným členským. Nechceme však byť len požičovňou kníh, máme aj internetovú službu a požičiavame i časopisy.
Viete svojim čitateľom aj poradiť?
Nato sme tu. Musíme mať prehľad o všetkých knihách a autoroch. Z toho dôvodu si požičiavame naše knihy aj my domov. Občas sa i zasmejeme, keď čitateľ pýta „tú bielu knihu, ktorú mal minulý rok na Hviezdoslavovom Kubíne,“ alebo namiesto Čenkovej deti chce „Biedne deti.“ Minule jedno dievčatko pýtalo Anakondu. Až po dlhšom pátraní sme zistili, že vlastne chce Antigonu.
Stáva sa, že vám knihy aj nevrátia?
Čitateľom sa to, žiaľ, občas stane, ale je to drahý špás, pretože musia zaplatiť plnú náhradu plus manipulačný poplatok. Často však vracajú knihy popočiarkované, s vytrhnutými stranami, ohnutými rohmi, ušpinené od jedla alebo obliate kávou. Máme už aj knihu obhryzenú od psa a v inej je otlačený hrnček. V knihách sme našli záložky z bankoviek, pilníky, špáradlá, lízatká, ale i žiletky. Niektorí si do vypožičanej knihy pokojne napíšu aj recept na bábovku. Napriek týmto výnimkám je to úžasná práca a aj keď túto knižnicu priamo nevlastním, vidím na ňu z obloka nášho bytu.