Herec vyjde na javisko a chce hrať. Vtom mu pamäť doslova vypne. Nič hrozné sa však nedeje – našťastie je blízko, pred zrakmi divákov dobre ukrytá, šepkárka, ktorá situáciu zachráni. V Mestskom divadle v Žiline túto funkciu do apríla roku 1996 vykonávala Žilinčanka Drahoslava Majtánová.
Našepkávali ste aj v škole?
Áno a veľmi často. Počas maturity ma dokonca museli vykázať z miestnosti. Môj otec bol ochotníckym hercom a moja sestra hrávala v divadle, takže som mala k umeniu blízky vzťah. Do divadla som v mladosti chodila často, ale prácu šepkárky som tam nikdy nezaregistrovala. Len z divadla vo Vrútkach si pamätám na šepkársku búdku na javisku.
Ako ste sa dostali k povolaniu šepkárky?
Dozvedela som sa o tom v inzeráte. Predtým som učila na učilišti slovenčinu a ruštinu, no z politických dôvodov ma prepustili. V divadle som vyhrala konkurz na prácu šepkárky a inšpicientky. Šepkárka musí mať dobrú výslovnosť, zrozumiteľnosť, vynaliezavosť a duchaprítomnosť. Pravdepodobne som tieto predpoklady spĺňala.
Čo je náplňou práce inšpicientky?
Neviem, ako to je inde, ale ja som nejakú dobu zabezpečovala organizačnú stránku divadla. Pred predstavením som kontrolovala, či majú herci správne kostýmy, účesy, či sú pripravené všetky rekvizity, či sú v poriadku kulisy, technika, osvetlenie, ozvučenie, bezpečnostné predpisy či efekty. Rozmnožovala som hercom texty, zabezpečovala hudobníkov, rozpis skúšok a pri zájazdoch aj dopravu, ubytovanie a podobne. To, čo inde robia dve osoby, robila som sama. Našťastie sme boli malý súbor a s hercami som mala dobrý vzťah.
A ako sa vlastne šepká?
Ako šepkárka som musela byť prítomná na všetkých skúškach už od začiatku. Pozorne som počúvala hercov i režiséra a do scenára som si značila všetky zmeny či pauzy. Inscenácia sa totiž od skúšok po generálku ešte mení, vyvíja a to všetko treba zaznamenať. Text som preto väčšinou poznala už takmer naspamäť. Pri predstavení som sedela ukrytá pred publikom na boku javiska a na stolíku so scenárom a malým lampášikom som bola stále v strehu. Užila som si tam aj dosť zimy.
Ako dávajú herci najavo, že potrebujú pomôcť?
To som spoznala hneď, keď herec znervóznel, podišiel ku mne alebo sa na mňa spýtavo pozrel. Stávalo sa to niekedy pri strese alebo pri prechorení. Zvyčajne ma pred predstavením sami upozornili na slabé miesta. Herci si niekedy zvyknú napísať na veľký papier krkolomné slová, ktoré im šepkárka ukáže v pravý čas, prípadne si niečo napíšu aj na ruku. V niektorých divadlách majú dokonca v ušiach slúchadlá.
Stávalo sa, že ste si počas predstavenia ani nešepli?
Aj keď náhodou počas celého predstavenia herci nepotrebovali našepkať, necítila som sa zbytočná. Pre nich som bola vždy určitou psychickou oporou, lebo moja prítomnosť im dodávala dôležitý pocit istoty, ako plavčík pri bazéne. Všetci mi priali sladké ničnerobenie.
Na ktorých hercov si radi spomínate?
V spomienkach mi zostala pekná spolupráca s hercami a herečkami Katkou Vrzálovou, Maricou Bálintovou, Gitou Mazálovou, Jánom Gubalom, Antonom Janušom, Ferom Výrostkom, ale i dnes populárnym Vilom Rozborilom či Markom Igondom.
Zahrali ste si niekedy aj na javisku?
Nie, pred divákov ma nikdy nedostali. Potlesk sa mi nežiadal. Po odchode z divadla som opatrovala moju mamu a teraz sa zase starám o jednu pani, takže sa pre nedostatok času do divadla nedostanem už ani ako divák. Rada si však pozriem staré divadelné hry v televízií.
