Píšete nám do redakcie

Vážená redakcia,
som už 79-ročný dôchodca, moja starká (manželka) náhle zomrela asi pred polrokom. Mala 73 rokov. Žili sme spolu v pohode 53 rokov, vychovali sme dve deti, syna Jozefa a dcéru Emíliu. Tá sa vydala o odišla preč, syna sme oženili doma. Nevestu má z Hlbokého, a tak hneď si založili rodinu. Tiež majú dve deti a hneď chceli byť sami, čo je pochopiteľné. Spoločne sme sa rozhodli pre nadstavbu domu, lenže úrady to nechceli povoliť, lebo keď nie sú základy, vo vzduchu sa stavať nedá. Začali na nás tlačiť, aby sme im podpísali spodnú časť domu. Čo sme už mali robiť. Moja starká im teda svoje dedičstvo podpísala. Pod podmienkou, že tu budeme môcť bývať do konca života, že nás dochovajú i pochovajú. Nadstavba sa aj s našou pomocou spravila, za tri roky išli mladí do svojho. Bolo to dobré pre nich aj pre nás. Keď bolo treba, pomáhali sme si navzájom, nikto nikomu nezavadzal. Život bežal pokojne až do chvíle, keď mi moja starká umrela. Ostal som sám. Po pohrebe sme sa so synom a s nevestou dohodli, že im budem z dôchodku každý mesiac dávať tisíc korún na stravu, čiastku na vodu, na smeti, ja že budem platiť elektrinu a oni plyn. Bol to ich návrh a pol roka to aj fungovalo. Som zdravotne postihnutý, nohy ma bolia, a preto mi ani nedovolili chodiť do obchodu, že keď budem niečo potrebovať, oni mi to donesú. Do obchodu sa vybrali aj raz vo februári. Dal som im peniaze na malý nákup, lebo som čakal návštevu, blížili sa moje
79. narodeniny. Odišli popoludní. Dlho sa nevracali, tak som išiel na cintorín starkej zapáliť sviečku. Nie je to ďaleko a chodím tam každý deň. Keď som sa vrátil, prichádzali aj oni, značne opití. Do obchodu je od nás len kúsok. Len tak som prehodil, že tam boli akosi dlho. To som však nemal povedať. Vlastný syn s nevestou sa tak do mňa pustili, že ani neviem, ako sme vošli do domu. Sadol som si ku stolíku a „ródeo“ pokračovalo. Že či mi chýbali, či nemôžu žiť svoj život? Nevesta kričala ako zmyslov zabavená, až jej sliny z huby frčali mne do tváre. Všetko, čo bolo na stolíku, trhala a hádzala o zem. Že dávam málo na stravu, že nič nerobím a len sa priživujem. V dome okrem mňa býva päť zárobkovo činných osôb a ja, starý dôchodca, mám odrazu platiť aj polovičku plynu. Keď sa vykričali, hodili mi na stolík tú tisícku, ktorú som dal na stravu, aj druhú, ktorá bola na nákup a odišli. Nie však naprázdno. Vyrabovali mi chladničku, špajzu aj kredenc. Neostalo mi nič, ani som nevečeral. Na druhý deň som si musel objednať obedy u súkromného podnikateľa. A k tomu si zaobstarať dva obedáre. Teraz si chodím každý deň pre obed. V sobotu a nedeľu ma podrží dcéra Emília, ktorá býva v Považskej Bystrici. Syn s nevestou už so mnou vôbec nekomunikujú. Prosím Pána Boha, aby sa mi niečo vážnejšie nestalo. Takto som dopracoval na staré kolená, to mám za všetko, s čím som im pomohol. Za dobrotu na žobrotu. Stále žialim za svojou starkou, bolo to nádherné žitie. Verte, ťažko znášam svoj terajší kríž.