„Keď som bol malý chlapec, stálo v Mojši len 33 domov,“ začína rozprávať Jakub Šamaj o svojej mladosti. „Bolo nás doma šesť detí, ja som z nich najstarší. Chodil som sedem rokov do maďarskej školy, aj si niečo ešte po maďarsky pamätám, no potom som už ďalej neštudoval, musel som sa starať o kravy a role,“ hovorí. Jakubov otec bol pltníkom a do tohto remesla zaučil aj svojich synov. „Drevo sme spájali do pltí pri Vrútkach a dole Váhom sme ho splavovali až do začiatku druhej svetovej vojny. Zvážali sme aj rezivo, vždy to, čo si kto objednal. Môj starý otec chodil s plťami až do Budapešti a naspäť sa vracal na voze, my sme už nazad chodili vlakmi. Na plti to bolo nebezpečné a poriadna chlapská robota. Pri Strečne pltníkov vtedy ešte ohrozovala Margita a Besná – skaliská trčiace z brehu. Nejedna plť sa na nej veru rozsypala. Pred vojnou ich však odstrelili výbušninami a materiál z nich použili pri stavbe železnice,“ vysvetľuje. Vojnu strávil na ukrajinskom fronte, kde mínami búrali mosty, aby sťažili Nemcom postup. Po vojne zas zničené mosty pri Strečne opravoval. Počas vojenčiny sa zoznámil aj so svojou manželkou. Vychovali spolu štyri deti, od ktorých má 13 vnukov a 23 pravnukov. Od roku 1980 je však Jakub vdovec. V žilinskej Chemicelulózke odpracoval 34 rokov a medzitým stihol robiť aj obecného požiarnika. „Mnohé domy tu boli drevené a strechy mali pokryté šindľom alebo slamou. Keď začal horieť jeden, razom by bolo vyhorelo i pol dediny. My sme si so ženou vlastnoručne zo škvary vyrobili 1600 kvádrov a postavili sme si dom. Mali sme pekný výhľad na Váh. Na jeho brehu stáli vysoké stromy, chodili sa tam kúpať deti, pásť husi, ale keď postavili priehradu, tú krásu nám zobrali,“ povie nostalgicky a pozrie von oknom na hrádzu Vodného diela Žilina. Voľný čas po odchode na dôchodok si Jakub krátil výrobou črpákov a fujár. Z dreva zhotovil aj presnú maketu plte, na akej sa plavili po Váhu, aby jeho vnuci a pravnuci videli, ako sa prv drevo prevážalo. Posledné roky ho už však neposlúchajú nohy, takže trávi dni doma. Počúva rádio, pozerá televíziu. Smutno mu však nie je, lebo každú chvíľu sa u neho zastaví niektorý z jeho potomkov. Najviac sa o neho stará dcéra, ktorú príznačne s manželkou nazvali - Margita.
