Aj Oravčania boli na výstave holubárov

„Pád strechy spôsobila určite váha snehu. Som stavbár, viem o čom hovorím. Keď sa budova zospodu ohreje, sneh sa topí, mení sa na ľad a vtedy je ťažký. Nie vtedy, keď na strechy napadá. Rovná strecha výstavnej budovy v Katoviciach, v ktorej boli v sobotu minulý týždeň tisícky ľudí, sa zohriala nielen prítomnosťou návštevníkov. Teplo do nej zvrchu vháňali obrovské ventilátory. A to bol podľa mňa dôvod minulotýždňovej katastrofy v Poľsku, len zhruba 150 km od našej vlasti, v ktorej v tom čase silno rezonoval smútok z pádu lietadla,“ vraví Námestovčan Vladimír Pajta.

Štyria milovníci holubov sa v sobotu minulého týždňa ráno vybrali z Rabče na výstavu do Katovíc. Pred obedom tam dorazili, poldruha hodiny sa predierali pomedzi návštevníkov mesta, až došli k výstavisku.
„Prešiel som množstvo výstav, celoslovenskú výstavu holubov v Nitre, v Žiline, ale toľko ľudí pohromade som ešte v živote nevidel. Nečudo, veď išlo o najväčšiu tohtoročnú výstavu holubov v Európe. A keďže Poliaci sú podnikaví, v hale nevystavovali iba holuby, ale rôzne zvieractvo – husi, králiky, bažanty... V časti haly, ktorú zavalila strecha, však boli umiestnené holuby. O katovickej výstave išiel dobrý chýr už z vlaňajška, nuž sme sa rozhodli pozrieť si ju. Holuby chovám od malého chlapca, už ako 11-ročný som s nimi absolvoval prvé preteky, hovorí 33-ročný Vladimír Pajta. Mám ich osemdesiat a sú mojím najväčším koníčkom. Hej, je veľmi náročný, nielen čo do financií, ale najmä času. Okrem starostlivosti o holuby každý rok absolvujem aspoň päť výstav. Minulého roku ich, kvôli vtáčej chrípke, bolo menej. Keďže bývam v bytovke, holubník som si postavil u svokrovcov. Má tiež rovnú strechu, ale sneh z nej pravidelne zhadzujem, lebo mám obavy o svojich miláčikov. Neviem, či holubárčenie nazvať láskou. Táto láska sa u mňa už stala skôr drogou. Keď vás holubárčenie opantá, s voľným časom je koniec,“ vyznal sa na záver nášho stretnutia, dohodnutého kvôli katovickej tragédii, Vladimír Pajta z Námestova. Vráťme sa ale na samý úvod nášho rozhovoru – k tej nešťastnej hale. „Prešli sme si výstavu, ktorá nás priam ohúrila. Stretli sme sa tu s členmi ZO z Klina i Zákamenného a potom okolo 14.00 h sme sa pred halou ešte odfotografovali. Len tri hodiny, do dvesto minút chýbalo, než sa to všetko začalo!“
Hrmot, krik, nárek, zdesenie
a zrazu akoby uťal, striedali veselosť, vravu, štrngnutie pohárikmi priateľov, ktorým sa žiadalo prehodiť pár slov. O láske k holubom, o živote... Kto by čo i len tušil, že snehová perina prikrývajúca budovu, v ktorej viac ako tisíc očí akurát obdivuje krásu vystavovaných vtáčích i štvornohých krásavcov, sa o dvesto minút premení v smrtku s toľkými rakvami?! Strašné! Neuveriteľné!
„Večer sme dorazili domov a ja som si sadol k športovým správam. Nechcel som veriť vlastným očiam, čítajúc na obrazovke správu z Katovíc, bežiacu na obrazovke počas skokov na lyžiach zo Zakopaného. Najprv som to oznámil manželke. Neverila, žeby niečo také... Dovtedy si myslela, že výstavy holubov sa robia len v nejakých malých búdkach... Pred polnocou som zatelefonoval kamarátom. Hrozné! Určite v budúcnosti každého návštevníka výstavy Holuby 2006 v Katoviciach prepadne, rovnako ako mňa,  pri vchode do výstavných priestorov holubov na budúcich výstavách, mrazivý pocit,“ zamrvil sa Námestovčan Vladimír Pajta. Ešte šťastie, že holuby, každodenná zábava, láska a pre niektorých i droga, sú nositeľmi pokoja.