Päť ľudí, ktorých spája učiteľské povolanie. V základnej škole (ZŠ) Lichardova na Hlinách 8 v Žiline nás čakali dve mladé učiteľky a jeden učiteľ. „Povedala by som, že tie začiatky trvajú stále. Vyučovanie som si predstavovala iným spôsobom. Predtým sme sa pohybovali len v teórii. Angličtina je s každou skupinou iná, aj keď sa v podstate preberá to isté učivo. Viem zareagovať, aspoň sa snažím, ale je to zaujímavé, lebo situácia vždy prinesie niečo nové. Baví ma to. Na vysokej škole sme mali prax, ale tam sedel aj vyučujúci učiteľ. Teraz sme sa dostali do situácie, keď sme my tí hlavní, ktorí organizujú celú triedu,“ hovorí Oľga Štureková, učiteľka matematiky a anglického jazyka. Známe krédo, že učiteľ nie je povolanie, ale diagnóza ich vraj zatiaľ nepostihlo. Začali len pred pár mesiacmi. „Moja predstava sa podstatne líšila od toho, aké je to v realite. Také zlé, ako je školstvo propagované na verejnosti, to nie je. Čakala som niečo oveľa horšie, aj keď učiteľské povolanie má v našej spoločnosti dosť nízky sociálny status. Myslím si, že to je veľká chyba. Učiteľ nekončí tým, že odučí pár hodín. Prídeme domov a pracujeme ďalej, robíme prípravy, alebo opravujeme písomky,“ pokračuje Diana Plšková, učí slovenský jazyk, literatúru a etiku. Podľa jej ďalších slov sa človek nestáva učiteľom hneď, keď skončí vysokú školu, ale až keď má za sebou najmenej päť rokov praxe. „Aj moje predstavy sa značne líšili oproti tomu, čo nám hovorili na „výške“. Dovolím si tvrdiť, že ma naučili množstvo vecí, ktoré tu v praxi vôbec nepotrebujem. Na druhej strane, človek sa učí stále. Začiatky neboli až také zlé, až na malé výnimky,“ súhlasí so svojimi kolegyňami Jozef Plavucha, učiteľ dejepisu a občianskej náuky. Podobné skúsenosti majú aj v Základnej škole na Hájiku, kde sme sa stretli s ďalšími dvomi mladými učiteľkami. „Na vysokej škole človek ešte nemá takú predstavu, ako to bude vyzerať v praxi. Som tu spokojná, aj keď to zatiaľ nemôžem s ničím iným porovnať. Možno nás trochu zarazili niektorí žiaci, ale to je asi v každej škole. Prvý deň som sa určite bála, zazvonilo a ja som tam musela ísť... Dnes je to už iné,“ konštatuje Lenka Gašpieriková, vyučuje slovenský a nemecký jazyk. Učí prvý rok, ale už je triednou učiteľkou. Ako dodáva, je to taká liečba šokom. V školstve by však rada ostala aj naďalej. Jej kolegyňa Marcela Pekárová, učí matematiku, náboženstvo a počítače. „Na vysokej škole som nemala predstavu, ako to bude na základnej škole vyzerať. Prekvapilo ma, že je to iné. My sme mali väčšiu úctu k učiteľom a učitelia zas väčšiu podporu rodičov. Mám však aj veľmi dobré skúsenosti. V niektorých triedach je dobrá disciplína. Deti sa chcú učiť, chcú vedieť viac. Potom sú také triedy, kde nikdy neviem, čo môžem čakať.“ Priznala sa, že najväčší šok mala z prvého rodičovského združenia. Postavila sa pred rodičov, ktorí boli takmer všetci starší ako ona a mala im rozprávať, ako sa chce podieľať na výchove a vzdelávaní ich detí. Ako všetci oslovení mladí učitelia, ani Marcela Pekárová zatiaľ nad odchodom zo školstva nerozmýšľa.
