Spomínate si, kedy ste naposledy videli živého kominára? Bolo to pred piatimi alebo desiatimi rokmi? Napriek tomu, že sa títo 
muži, ktorí nosili šťastie už pred stovkami rokov, vytratili z chodníkov miest a obcí, stále sú tu a ich práca je nemenej dôležitá ako v minulosti. Nielen pri ochrane budov a materiálu, ale aj ľudských životov. „Na Slovensku pôsobí okolo 200 registrovaných kominárov. Dnes robíme poradenskú, preventívnu a priamu výkonnú činnosť. Vyjadrujeme sa aj k novým komínom, zásahom do palivového telesa a iným zmenám. Predpisy vyplývajú z noriem Európskej únie. Komora kominárov Slovenska patrí pod Ministerstvo vnútra SR,“ hovorí Milan Rufus, vedúci jednej zo žilinských kominárskych firiem. Je to sezónna práca, najviac roboty je v jeseni. „Vtedy by nás mohlo byť aj päťkrát viac. Ľudia si pred zimou uvedomia, že nemajú vyčistené a skontrolované komíny. Keby si na to spomenuli po skončení vykurovacieho obdobia, čo je v našich podmienkach v apríli a v máji, tak by to bolo lepšie aj pre nás. Vtedy totiž máme najmenej objednávok, kľudne môžeme ísť na kurz francúzštiny. Skúsení si dajú vyčistiť a skontrolovať komín pred a po vykurovacej sezóne.“ Určite je to veľmi netradičná a zaujímavá robota. Človek vidí zo strechy to, čo ostatní nevidia. Mnohokrát sa však podceňuje prístup k hlave komínového telesa na streche, hlavne v nových rodinných domčekoch. Na druhej strane, často stojí na škridli, ktorá má tridsať rokov a môže sa ľahko zlomiť. „Stalo sa veľa pracovných úrazov, kedy kominár spadol zo strechy. Oproti iným krajinám EÚ je toto veľmi podcenené. Z rebríka k hlave komína to mám niekedy aj desať metrov. Viackrát sa stalo, že som prácu odmietol.“ V minulosti bolo kominárov oveľa viac. Ani zo strany učňovskej mládeže nie je o toto remeslo veľký záujem, je zaznávané. Kontrolná činnosť a poradenstvo však dnes už zvyšujú latku náročnosti. „Zachránilo sa vďaka tomu, že Komora vytvorila podmienky na rekvalifikáciu. Dnes už pre kominára základná škola nestačí.“ Okrem štetky a gule na lane už nosia so sebou aj meracie prístroje na únik plynu, či oxidu uhoľnatého. A aké sú v súčasnosti reakcie ľudí na ulici na predpísaný čierny kominársky úbor? „Reakcie sú rôzne. Niektorí hovoria, že nevideli kominára už mnoho rokov. Je to preto, že ich celkový počet je asi o dve tretiny menší ako pred dvadsiatimi rokmi. Druhá vec je, že dnes sa už väčšinou presúvame autami. Aby som mohol ísť do Terchovej, Zázrivej a popri tom stihol aj prácu napríklad v Bytči, to si už nemôžem dovoliť chodiť autobusom alebo na bicykli. Je nás menej a zákazníkov je viac, preto nás nevidia tak často na uliciach.“ Opäť nastáva trend, že kominárske remeslo sa dedí. V niektorých krajinách Európskej únie má kominár svoj rajón, ktorý je priamo v dedičskom konaní, takže manželka alebo deti ho zdedia. „Keď sa vrátim k tradícii, môj otec sa venoval kominárstvu, ja sa venujem kominárstvu a mám syna, ktorý sa mu venuje tiež. Do týchto tradícií sa dostali aj ženy. V Európe je úplne bežné, že v dvojici je žena a muž. Vytvárajú sa rodinné kominárstva a tento trend bude podľa všetkého pokračovať,“ dodáva žilinský kominár Milan Rufus.
