V utorok odovzdal novému predsedovi Jurajovi Blanárovi „štafetu“ prvý župan ŽSK: Jozef Tarčák.
Váš stranícky predseda Vladimír Mečiar verejne vyhlásil, že vaša porážka v regionálnych voľbách je výsledkom podcenenia druhého kola volieb. Súhlasíte s ním?
Nemyslím si to. Viem si predstaviť, že sa dalo pre moje zvolenie urobiť viac, ale bol som si vedomý, ako po prvom kole dopadlo zloženie krajského zastupiteľstva – päť kresiel z 57 v zastupiteľstve je skutočne málo. V tomto zložení som svoju budúcu spoluprácu so zastupiteľstvom nevidel ružovo. Aká bude pre nového predsedu, to skutočne neviem povedať dopredu, ale predpokladám, že to nebude mať ľahké. Pre mňa je podstatné, akú veľkú podporu mi prejavili obyvatelia okresu Námestovo a celej Oravy.
Čo z toho vyplýva pre vás osobne?
Zodpovednosť. Zodpovednosť voči tým 96 % voličom, ktorí mi vyslovili v okrese Námestovo podporu. Je to pre mňa veľký záväzok a súčasne signál, že som tu skutočne doma, medzi svojimi.
Minulý utorok ste odovzdali funkciu svojmu nástupcovi, čo budete robiť ďalej?
V prvom rade si chcem dva-tri týždne oddýchnuť. Ešte predtým by som sa mal asi niekde zahlásiť – asi na úrade práce? Ale určite sa budem ďalej venovať politike. Ak budem mať podporu v našom hnutí, trúfam si kandidovať aj na poslanca Národnej rady SR. Ale to skutočne závisí od vývoja situácie, ktorý sa dá len veľmi ťažko presne odhadnúť. Dnes je už vnútrostranícka politická kultúra iná, ako kedysi, keď všetci museli „počúvať“ predsedu hnutia. Dnes je to o tímovej práci. Ak sa situácia zmení, myslím, že je toho veľa, čo ešte treba urobiť v regionálnej politike.
Ťažká dopravná nehoda v júni 2004 vás na 11 mesiacov vyradila z verejného života. Prinútila vás táto udalosť výrazne prehodnotiť svoje priority?
Áno. Dovtedy som mal ustavične pocit, že som „spotený“, žijem v ustavičnom behu a stále nič nestíham. Aj na významné stretnutia som meškal... Stále bolo niečo dôležité. Až keď som „lietal kdesi medzi nebom a zemou“, zrazu som si uvedomil, že nič nemusím – všetko iba môžem... Iba mi to bolo dovolené. V minulosti som veľmi často zvykol používať slovko „musím“, dnes ho odo mňa takmer nepočujete, dnes skutočne musím už iba to jedno... Už sa tak nepotím, nenaháňam sa. Zrazu vidím, že je okolo nás množstvo krásnych vecí. Bol som už v Amerike, na Ďalekom východe, v najvyspelejších častiach Európy, ale dnes vám poviem, že niet nič krajšie na tom svete, ako náš krásny kraj. A nie je to tu také zlé, ako sa nás niektorí ľudia snažia presvedčiť. A vo vnútri v našich ľuďoch je skrytá vzácna úprimnosť a srdečnosť. Naši rodičia žili kedysi vedľa seba bez plotov a múrov, dnes sa zatvárame za vysoké múry a do zlatých klietok. Veľmi by som si prial, aby sme sa dokázali v mysliach „vrátiť“ a aby tieto múry začali spomedzi nás miznúť.
