Z tých príbehov, vážnych i veselých, by sa dala napísať hrubá kniha. Pre naše noviny si na svoje povolanie zaspomínala poštová doručovateľka, dnes už dôchodkyňa, Emília Piatnicová (64) z Varína.
K
eď som ako dievča vídala k nám chodiť poštárky, nebola by som sa nazdala, že si raz aj ja oblečiem poštársku uniformu. Po škole som nemala ani šestnásť rokov a už som nastúpila do práce. Najskôr som robila krajčírku v Žiline. V roku 1972 som však začala robiť na pošte. Pridelili ma do Mojša. V lete som tam dochádzala na bicykli, v zime peši. Bolo to únavné, ale stále bližšie ako do Žiliny. V Mojši som bola päť rokov. Spočiatku som mala problémy s adresami, v tej dedine je totiž plno Milovcov, Šamajovcov, Rolkovcov a Kyselovcov. Keď som si však nevedela rady, spýtala som sa v obchode alebo na obecnom úrade - vtedy to bol národný výbor.
P
otom som bola dva roky na materskej dovolenke a preložili ma k nám - do Varína. Tu to už bolo lepšie, vyrastala som v centre dediny a mnohých ľudí som poznala. Horšie to bolo so psami. Je známe, že psi nemajú poštárov vôbec radi. Nik nevie prečo, možno sú tie poštárske kabely vyrobené zo psej kože, ktovie. Mala som pred nimi rešpekt. Väčšinou som ich spoznala skôr ako ich gazdov. Niektorí psi boli agresívni, no s inými sme si hneď "potykali".
K
eď mi merali môj poštársky rajón, mal rovných desať kilometrov. Každý deň som to musela celé absolvovať, takže som bola dosť nachodená. Za 22 rokov "poštáriny" som prešla tisícky kilometrov. A stále som vláčila tú moju preplnenú kabelu. Aj prázdna bola ťažká, ale naplnená vážila i 25 kíl. Ráno sme si zásielky najskôr potriedili na pošte. Pred Vianocami alebo na Jozefa, Máriu či Annu sme si pohľadnice brávali aj večer domov, lebo by sme to neboli stíhali.
Č
asto boli adresy neúplné, skomolené, takže sme občas boli skôr detektívi ako poštári. Niekedy som viac vyrozumela z adresy odosielateľa ako z adresáta. Prv sme okrem obyčajných a doporučených zásielok nosili aj mnoho predplatených novín a časopisov. Dokonca sme museli i povinne získavať predplatiteľov na rôznu stranícku tlač. Vybavovali sme aj inkasá a všetko som musela vypočítať "z hlavy" bez kalkulačky. Z Mojša som nosila i tržbu z krčmy a obchodu. Bolo to riziko, dnes by som už s tým nešla. Roznášali sme veľa reklamných balíčkov s pracími práškami. Ľudia si objednávali knihy, sem - tam som niesla aj voňavú výslužku zo zabíjačky, či živého zajaca v škatuli. A to všetko, prosím pekne, na pleci v kabele. Vtedy si ľudia omnoho viac posielali listy. Ku koncu mojej služby to už ubúdalo, lebo si začali viac zavádzať telefóny, ale zase pribudlo kopu reklamných letákov.
C
elý rok som bola na čerstvom vzduchu. Cez leto sme sa pachtili v uniformách, v zime som prišla domov premrznutá. Keď pršalo zas premočená a topánky samé blato, lebo vtedy neboli ešte tak vyasfaltované cesty. Stávalo sa, že som i spadla na bicykli. Raz som na ňom musela voziť aj dvojročného syna, keď som ho nemala kde dať.
Ľ
udia nás však mali radi. Poznali ma a ja som poznala ich. Keď som mala zlú náladu, nedala som to na sebe znať. Zdôverovali sa mi so svojimi radosťami aj starosťami. Pre mnohých som sa stala súčasťou každodenného života a pre niektorých osamelých starých ľudí som bola možno jediná návšteva za celý rok. Spájala som ich s okolitým svetom. Často sa ma pýtali na radu a neraz ma pozvali aj na pohárik či na svadbu. Dodnes ma plno ľudí zdraví na ulici a staršie babky v Mojši na mňa doteraz spomínajú. Bol tam vtedy len jeden obchod, tak som im často nosila aj lieky z lekárne.
Na
dedinách sú ľudia srdečnejší a viac si dôverujú ako v meste. Málokto mal vtedy poštovú schránku, listy som preto dávala, kde sme sa dohodli - pod kvetináč, na okno, pod kameň. Jeden mi pravidelne nechával peniaze na inkaso v schránke. Stalo sa, že som občas niekoho vyrušila po nočnej. Alebo mi otvoril opitý a podpisoval sa krížom - krážom. A zaľúbené dievky ma vyčkávali až pri bránkach. Mám päť detí, tak som pred jedenástimi rokmi odišla do dôchodku. Aj mi bolo vtedy za tým ľúto. Robila som tú robotu rada. I keď som neroznášala v tých listoch len radosť, ale niekedy aj smútok.
