Mária Biela, rodená Huljaková, sa narodila v malom domčeku v centre mesta. Jej rodný dom však už zbúrali a na jeho mieste stojí teraz banka. Ale babku Bielu to netrápi. Desať rokov už vonku nebola. Po smrti druhého manžela si ju k sebe vzal jej najstarší syn, a keďže nohy jej už neslúžia tak ako za mlada, zdržuje sa celé dni vo svojej izbičke. Mária vyrastala v chudobnej rodine. Mala sestru aj brata, ale už dávno nežijú. Ledva skončila školu a už ako 14-ročná nastúpila pracovať do fabriky ku tkáčskym strojom. V dvadsiatich rokoch sa vydala, no keď jej muž Jozef zomrel, vydala sa znova. „Potom som už zostala pri deťoch. S prvým mužom som ich mala dve a s druhým ešte sedem. Robila som doma na hospodárstve. Mala som kopu detí a kopu roboty. Moji rodičia sa toľko rokov nedožili, čo ja, ale otcova mama ešte ako storočná po rajeckých priekopách husi pásavala,“ spomína babka. Aj počas druhej svetovej vojny boli hneď každému na očiach. „Všelijakí vojaci u nás bývali. Rumuni, Maďari, už ani neviem, kto všetko. Pobrali nám, čo mohli. Môj muž bol narukovaný. Keď som im nechcela dať slamu, skoro ma zastrelili. Počas bombardovania sa nám všetky okná porozbíjali, len tak to rinčalo. Ukrývali sme sa v pivniciach a jedlo sme mali aj zakopané v zemi,“ hovorí. Ťažká doba naučila Máriu šetriť. „Ešte aj dnes všetko obšíva, láta. Vždy vravieva, že jej deti mohli mať šaty zaplátané, ale čisté. Každé ráno musí mať párky, no pochutí si aj na zemiakových lupienkoch. Prečíta všetko, čo chytí do ruky a najradšej má televízne vedomostné súťaže, žiadnu si nenechá ujsť,“ pridá sa jej nevesta Emília. „Rada sa dívam, keď vyhrávajú kopu peňazí, ale mne nedajú nič,“ zasmeje sa babka a potom sa ponosuje, že ju kvôli cukrovke neposlúchajú nohy a že jej už všetky kamarátky pomreli. Veru, tak je to, keď je niekto najstarším v celom meste.