Keď si prečítate, že Karolovi Masnicovi z Kysuckého Nového Mesta učarovali mince, možno si poviete: „Veď, kto by už dnes nemal rád peniaze“. V tomto prípade však ide o zberateľa, ktorý sa svojej vášni venuje od roku 1968. Vtedy začal zbierať mince a známky. Prvé „peniažky“ do svojej zbierky zdedil po otcovi, ktorý sa tomu venoval, ako spomína syn, len okrajovo. Robil v Nemecku a odtiaľ aj pochádzali ríšske marky, ktoré majú v zbierke čestné miesto. Rovnako aj peniaze, ktorými sa platilo za Slovenského štátu a ktoré sú takisto od otca. Karol Masnica je od roku 1970 organizovaný v Slovenskej numizmatickej spoločnosti, v pobočke Považská Bystrica. Za tie roky absolvoval množstvo výstav. V minulosti v spoločnosti kolegu, dnes už nebohého, Milana Poništa. Prebrúsili celé Slovensko, konkrétne miesta, kde sa vystavovali mince i papierové platidlá. Na otázku, v čom skladuje svoj „poklad“, pretože pre každého zberateľa je jeho artikel pokladom, odpovedá, že v kazetách a mincových skrinkách. K najvzácnejším kusom patria rímske mince, ktoré pochádzajú z obdobia 1. až 4. storočia. Ale všetky majú preňho svoju hodnotu. Napríklad aj súčasné kremnické dukáty, ktoré boli vydané k rôznym výročiam. Odpovedať na to, koľko mincí, myslíme tých s viacerými „stovkami či krížikmi“ na chrbte, vlastní, nevie. Vraj sa ich počet mení takmer každý deň. O svoje „peniažky“ sa musí aj patrične starať. Hovorí, že každý kov sa čistí inou technikou. Meď trením s propolisovou tinktúrou, striebro s citrónovou šťavou a sodou bikarbónou, prípadne jemnou zubnou pastou. Mince so zinkom ošetruje riedeným roztokom čpavku a hliníkové vriacim mliekom. Ak si myslíte, že na papierových nemožno urobiť žiadnu údržbu, mýlite sa. Aj keď ako hovorí majster – zberateľ, nemali by sa nejako príliš čistiť. Možno ich však preprať v saponátovej vode, potom ich kontrahovať v studenej a vložiť medzi dva pijaky. Neskôr ich treba dať do papierových dosiek, aby sa udržala ich pôvodná poloha, konkrétne, vyrovnali sa prehyby. No nielen mince prirástli Karolovi Masnicovi k srdcu. Priznáva, že ešte skôr, teda pred rokom 1968, ho zaujali staré fotografie. Aj kvôli tomu, že veľa krásnych exemplárov bolo v ich rodinnom albume. Všetky jeho staré fotky a pohľadnice, lebo zbiera aj tie, sa viažu k Slovákom a Slovensku. „Mám ich rád, pretože odrážajú históriu a vidieť na nich, ako sa postupne sa mení svet,“ hovorí zberateľ, ktorý vystavoval napríklad aj v Budatínskom zámku či žilinskej galérii. V zbierke má okolo 20-tisíc pohľadníc datovaných do roku 1945 a niekoľko stoviek starých fotografií. V otcových šľapajách kráčajú dcéry Janka a Soňa. A manželka Mária? Zberateľ sa usmieva. Vraj mu to „trpí“. Inak je toho názoru, že skrine a vitríny, kde svoje albumy a skrinky ukladá, by mohli slúžiť aj na iný účel. Na druhej strane je však rada, že jej manžel nezbiera napríklad staré kombajny...