Ľudový pradiarsky nástroj, drevený kolovrátok, nájdeme dnes v mnohých domácnostiach. Stojí skromne na chodbách alebo v kútiku obývačky a pripomína dávne časy. Skúste však nájsť niekoho, kto ešte vie, ako sa na ňom pracuje. My sme vypátrali dve ženičky v obci Štiavnik, ktoré kolovrátok využívajú ešte aj v súčasnosti. Sú nimi Veronika Dzurcová (68 r.) a Amália Červencová (73 r.).
Pradenie na vretene a kolovrátku je v slovenskej kultúre dávnou, viac ako tisícročnou tradíciou. Spracovanie vlákna, cez tkanie až po ušitie odevu na Slovensku tradične patrilo do oblasti ženských prác. „V Štiavniku nebolo prv domu, kde by niekto v mojich mladých rokoch nepriadol. Keď dievča dosiahlo vek osemnásť rokov, muselo už všetko ovládať. Na priadky sa využívali najmä dlhé zimné večery. Bola to vždy spoločenská udalosť. Pri priadkach sa predebatovali všetky rodinné ale i dedinské záležitosti. Väčšinou sa hovorilo o vílach, strašidlách, vodníkoch a o osobách, ktoré v kolektíve práve neboli,“ zaspomínala si na svoju mladosť Veronika Dzurcová. Nite na tkanie sa získavali u nás kedysi z ľanu a konope, ktoré sa bežne pestovali. Dnes je pestovanie konope zakázané, lebo sa z nej vyrába marihuana. I keď z tej našej to prakticky nie je možné, jej listy potrebný omamný účinok nemajú. Vlákno listov konope siatej je však pevné a veľmi odolné voči hnilobe. Preto sa z neho zhotovovali posteľné plachty, vrecia na zemiaky, povrazy, ale aj tkaniny na výrobu uterákov či odevov. Z konopného semena ľudia lisovali olej, ktorým v čase pôstu nahrádzali pri varení bravčovú masť. „Ľan bol jemnejší ako konope. Jeho spracovanie však bolo náročné. Najskôr sa musel nasadiť, potom ako dozrieval, postupne vyšklbať, zviazať a namočiť do stojatej vody. Potom sme ho prali v potoku a večer pri mesiačiku lámali lámačkami. Na železnej štetke sa rozčesal na jednotlivé vlákna a z nich sme priadli na kolovrátku nite. Ale to len tí bohatší, chudobnejším muselo na to stačiť jednoduchšie vreteno,“ povedala Amália Červencová a hneď aj prakticky prácu na vretene šikovnými rukami predviedla. Na Slovensku poznáme viac typov kolovrátkov. Niektoré sú ležaté, iné stojaté, podľa umiestnenia prevodovej osi. Súkanie nite si vyžaduje technickú zručnosť. Kolovrátok je vlastne len držiak vretena, pri ktorom sa využíva jednoduchý mechanizmus prevodových koliesok na krútenie cievky nahrádzajúcej vreteno. Tento mechanizmus je poháňaný šliapaním na pedál. Zo spracovaného prírodného vlákna – kúdele upevnenej na praslici, sa jednou rukou rovnomerne vyťahuje surové vlákno, ktoré sa pomocou slín a prstov druhej ruky šúľavým pohybom skrúca – súka. Takto sa zmení prírodné vlákno na dlhú niť, ktorá sa namotáva na vreteno. Ako materiál na výrobu nití sa hojne využívala aj ovčia vlna. Z nej sa zhotovovali teplé nohavice a kabáty na zimu, papuče, ponožky, rukavice aj svetre. „Dnes ale takéto výrobky už ľudia radi nenosia, pretože na tele hryzú,“ zhodli sa obe ženičky na záver.