Emancipácia v športe postúpila tak ďaleko, že dnes takmer nie je šport, v ktorom by ženy nedokázali úspešne sekundovať mužom. Nebolo tomu tak vždy. V štartových listinách prvých letných Olympijských hier v roku 1896 v Aténach by sme ženy márne hľadali. Neúspešní by sme boli aj v prípade pátrania po ženách vo výboroch prvých športových klubov. Situácia sa začala meniť príchodom dvadsiateho storočia. Hádzanú, ktorú v roku 1905 začali hrať ako doplnkový šport vojaci dánskej kráľovskej armády, ovládli na Slovensku paradoxne ako prvé ženy. Jeden z prvých oddielov ženskej hádzanej na Slovensku založili práve v Žiline v roku 
1922. Pod vedením pani G. Hladnej hrali v prvej zostave oddielu slečny Adamicová, Slotová, Čurlová, Pleštilová, Kleinová, Spitzerová, Sproncová, Salayová, Beimová, Holzmannová, Rokáčová a Kohnová. V Športovom klube Žilina, pod krídlami ktorého oddiel vykonával svoju činnosť, štartovali ženy aj v tenisovom oddieli. Na rozdiel od tenistov nemala hádzaná na Slovensku v tomto období organizovanú pravidelnú súťaž, a tak sa žilinské hádzanárky museli uspokojiť s priateľskými a propagačnými stretnutiami, ktoré hrali najmä s družstvom ženskej hádzanej ružomberského Športového klubu Hakoah. Absencia pravidelnej súťaže znamenala, že oddiel sa dostal na okraj záujmu vedenia športového klubu a aj preto je informácií o činnosti oddielu hádzanej viac ako skromné. Do oddielu si napokon našli cestu aj muži. Po G. Hladnej sa vo vedení oddielu postupne vystriedali páni E. Scheer, T. Feldmann a napokon V. Petráš. Posledná písomná zmienka o oddieli ženskej hádzanej v tomto období je z roku 1934. Na svoje pokračovateľky musela ženská hádzaná v Žiline čakať až do roku 1950, kedy začal činnosť oddiel hádzanej pri telovýchovnej jednote Sokol Slovena. Pre úplnosť uveďme, že muži po prvý raz začali v Žiline hrať až v roku 1949. Či pre športovcov z vojenskej sokolskej jednoty boli príkladom už spomenutí dánski vojaci, sa už dnes už pravdepodobne nedozvieme.
