DLHÁ CESTA
V Himalájach som bol prvýkrát. Príprava na uskutočnenie expedície trvala dva a pol roka. Odkladalo sa to hlavne kvôli financiám, nakoniec sa podarilo nazbierať peniaze a vycestovali sme. Bolo nás desať, deväť členov výškovej expedície a lekár. Ten našťastie nemal výškové ambície, čo bolo len dobre, lebo sa mohol naplno venovať nám. Výprave šéfoval Jano Matlák, ktorý je aj vedúcim horolezeckého klubu Roháče. Po príchode do Kátmandú a vybavení formalít sme po týždni vyrazili. Začali sme asi dvestokilometrovú cestu autobusom do mestečka Pokara. Odtiaľ sme pokračovali ešte kúsok po terénnej ceste, kde som bol prekvapený, čo všetko taký indický autobus dokáže. Nasledovalo šesť dní pochodu do základného tábora cez trojtisícové sedlá. Prvé noci sme ešte spali v dedinkách, kde sme videli skromný život obyčajných Nepálcov.
ŠTRAJK A STAVBY TÁBOROV Po ceste do základného tábora sme si na vlastnej koži vyskúšali štrajk horských nosičov. Zdalo sa im, že agentúra, ktorá zabezpečovala výstup, im dala málo peňazí. Základný tábor sme mali vo výške 4 200 metrov a hneď druhý deň sme išli stavať predsunutý prvý tábor. Ten bol vo výške 5 030 metrov. Najprv sme vyšli s materiálom na postavenie tábora, postavili sme ho a vrátili sa späť. Potom sme vyniesli ďalšie veci. Zobrali sme potraviny a materiál na stavanie už ďalšieho tábora a znova sme sa vrátili dole. Až na tretí deň sme v prvom tábore prespali. Takto to potom pokračovalo aj pri stavaní ďalších táborov. Počasie nám prialo počas celej expedície. Len jeden týždeň bol taký, že v základnom tábore pršalo a hore snežilo, takže sme čakali ďalšie dva dni, kým popadajú z kopca lavíny. Potom sme sa vydali dobudovať druhý a tretí tábor. BEZ
HORSKÉHO VODCU
Najväčším problémom na Anapurne zo severnej strany bolo vybudovanie druhého tábora. Medzi prvým a druhým táborom bol rozdiel 900 výškových metrov a skoro celá táto vzdialenosť sa musela liezť. Výškové horolezectvo nie je len o lezení. Väčšinou je to o vysokohorskej turistike a o chodení v snehu vo veľkých výškach. Hneď na začiatku lezenia sme mali menšiu nehodu s naším výškovým šerpom, ktorý obchádzal "fixy" a zobrala ho lavína. Potrhalo mu väzivá v ramene, tým pádom bol odstavený na celý čas expedície. Ostali sme bez výškového šerpu, takže všetko ostalo na nás, hlavne hľadanie cesty.
ÚTOK NA VRCHOL
Po postavení tretieho tábora sme 4. októbra o druhej hodine v noci vyrazili na vrcholový útok. Okrem mňa tam bol Jano Matlák, Miro Nemčok a Vlado Švancár. Mali sme smolu, že bola tmavá noc, takže prvé dve hodiny sme išli potme pri svetle bateriek umiestnených na hlavách. Trasu sme si pamätali z predchádzajúceho večera. O nejakej štvrtej sme už nevedeli, kam máme ísť. Ešte nesvitalo, tak sme museli hodinu sedieť na batohoch vo výške okolo 7 500 metrov nad morom a čakať, kým začne svitať. Ďalej sme vyrazili po celkom dobrom teréne, neprebárali sme sa, relatívne rýchlo sme postupovali smerom hore. Všetci sme si mysleli, že sme už skoro na vrchole. Podmienky sa ale behom päťdesiatich metrov tak zmenili, že namiesto tvrdého terénu sme sa začali prebárať po pás do snehu, ktorý nebol sypký, nedalo sa v ňom brodiť. Sto výškových metrov sme išli štyri a pol hodiny. Okolo piatej podvečer sme boli asi 40 výškových metrov pod vrcholom, videli sme ho. Do siedmej, kedy sa začína stmievať, by sme sa ale na vrchol nedostali. Chytila by nás tma a vedeli sme, že na návrat potrebujeme minimálne päť hodín. Šéf expedície rozhodol správne - otočili sme sa.
DVA PÁDY
Pri otáčaní som zakopol, začal som padať. Snažil som sa ubrzdiť čakanom, ten mi však vytrhlo a zastavil som sa asi po sto metroch v relatívne mäkkom snehu. Pokračovali sme ďalej. Asi o pol deviatej večer, keď sme ešte stále neboli v treťom tábore, už prichádzala na rad únava a aj dezorientácia. Už sme v tej "trojke" predsa mali byť... Vtedy som znova zakopol a tento pád už stál za to. Letel som asi tristo metrov do tmy. Keď sa mi podarilo zastaviť, dal som vysielačkou o sebe vedieť, že žijem, len neviem, kde som. S cestou do základného tábora mi pomohli chlapci, ktorí ma, pokiaľ to išlo, spúšťali na lanách. Asi po piatich dňoch, keď pre nás prišiel vrtuľník, zistili, že mám v nohe potrhané väzivo. Okrem toho mi omrzla ľavá noha.
V Himalájach je taká zvláštna zima. Necítite mráz, "nezachádza za nechty", až potom zistíte, že máte omrzliny. Ja mám omrznuté tri prsty na ľavej nohe a Miro Nemčok osem na oboch. Hrozí mu, že mu odrežú dva články na druhom a treťom prste. Zamestnali sme teda aj nášho lekára, ktorý sa celý čas tešil, ako nám všetko dobre ide. Bol však špičkovo pripravený. Mal antibiotické masti, dával nám aj harmančekové kúpele. Keď sme prišli do nemocnice v Kátmandú, kde sú špecialisti na výškové choroby a omrzliny, tak skonštatovali, že liečba je úplne v poriadku a v nemocnici ostať nemusíme. Moja druhá výprava do Himalájí by sa mala konať na budúci rok v jeseni.