Narodila sa v Rajci a jej rodina patrila v meste medzi najváženejšie. Po dvanástich rokoch sa s rodičmi presťahovala do Žiliny a odtiaľ viedla jej cesta cez Nemecko až do Izraela, kde našla svoj druhý domov. Je Židovka, a tak sa počas svojich návštev na Slovensku rozhodla okrem iného zrekonštruovať pôvodný židovský cintorín vo svojom rodisku. Viera Groznerová (54) však narazila na nepredvídané problémy. Dnes hovorí, že oprava cintorína je predovšetkým cesta, ako rozprúdiť dialóg o stále tabuizovaných témach židovstva a holokaustu v silne katolíckom meste.
Prečo ste odišli do zahraničia? V šestnástich rokoch som so sestrou odišla na prázdniny do Nemecka a potom sme emigrovali do Izraela. Písal sa rok 1967. Keď som odchádzala polnočným rýchlikom zo Žiliny, nevedela som, že sa nevrátim. Mesto bolo zahalené hmlou. Keď som prišla do Frankfurtu, bolo tam veľa svetla. Bola som mladá a povedala som si, že toto osvetlené mesto je lepšie ako socialistická tma u nás. Mala som príbuzného, ktorý mi povedal, aby som sa už nevracala, keď už som raz vonku.
Ako ste sa dostali do Izraela? Moja matka navštívila v minulosti Izrael a hovorila o krásnej krajine. Predstavovala som si, aké to tam musí byť nádherné, keď aj v Nemecku je pekne. Prišla som tam a bolo to pre mňa úplne iné a nové. Izrael je komplikovaná krajina. S mnohými vecami človek nemôže súhlasiť. Dnes som však už Izraelčanka. Túlam sa po celom svete a podnikám v Prahe. Na Slovensko som sa vrátila po revolúcií. Bola som veľmi prekvapená, že Slovensko už nie je zahalené v hmle. Potom som začala sem jazdiť častejšie.
Ako ste sa dostali k myšlienke opraviť židovský cintorín? Pred pár rokmi som začala pravidelne navštevovať Rajec. Asi pred dvanástimi rokmi cintorín opravovala holandská mládež. Keď som chodila okolo, videla som obrovské diery, zvalené náhrobné kamene a niektorí ľudia dokonca hovorili, že videli, ako prišiel buldozér a odniesol odtiaľ jeden pomník. Rozčúlená som išla za primátorom, ale ani uňho som sa nestretla s pochopením. Povedal mi niečo v tom zmysle, že keď budeme platiť za svoje hroby, dá cintorín do poriadku. Bolo to pre mňa veľmi nepríjemné. Hľadala som spôsob, ako situáciu vyriešiť. Vtedy som narazila na organizáciu Orol a dohodli sme sa, že cintorín upravia a ja prispejem. Tak sa začala naša aktivita.
Ste spokojná s výsledkom ich práce? Áno. Opravu cintorína vnímam ako dialóg. Je totiž potrebné veci okolo holokaustu otvoriť a konfrontovať ich. Treba sa s nimi vyrovnávať. Ide tu totiž o 80 tisíc životov. Nie je možné donekonečna nad tým mávať rukou, alebo stále nenávidieť. Mojím cieľom je tento dialóg konečne otvoriť. Viem, že je to veľmi citlivá otázka, pretože ide o peniaze a o majetok.
Myslíte si, že práve v Rajci je tento dialóg najviac potrebný? Myslím si, že je to celoslovenský problém. Nemôžem riešiť problém na celom Slovensku. Dokonca ani v Rajci. Môžem však tomu pomôcť. Nerozumiem preto prístupu tunajšieho primátora.
Ale cintorín nie je jediné, čo ste chceli v Rajci opraviť... Máme tu starý dom a ľudia ho volali najstaršou synagógou. Sú tam nádherné klenby, pravdepodobne zo 16. storočia. Roky navrhujem, aby sa z neho spravilo múzeum a získali sa preň nejaké granty. Bohužiaľ, moje žiadosti boli ignorované. Stále však skúšam prosiť primátora, aby sa o to pokúsil. Ešte by som chcela, aby sa dali do poriadku staré kroniky.
Myslíte kroniky mesta Rajec? Áno, pretože sa v nich píše, že počas vojny sa Židia rozpŕchli. Oni sa však nerozpŕchli, ale boli deportovaní do koncentračných táborov. Na námestí v Rajci sa dražil ich majetok a do ich domov sa nasťahovali arizátori. Dokonca viem o konkrétnom prípade, keď tovariš poslal Židov do plynu, aby získal ich dom. Jeho rodina v ňom žije dodnes. Nemienim však generalizovať. Žijú tu aj ľudia nesmierne slušní, ktorí sa hanbia za tieto krivdy.
Cintorín teda dostane nový šat a dialóg sa yačal... Hroby sme čiastočne vyčistili a židovská obec bola veľmi vďačná. Urobili bránu a koncom októbra sa náhrobné kamene dostanú na svoje pôvodné miesto. No podstatné je, že sa o probléme skutočne začalo hovoriť.