TERCHOVÁ. Silný patetický text, skvelá hudba a neprekonateľný spevácky výkon. Tri komponenty, ktoré do seba dokonale zapadli pri vzniku dnes už hymnickej piesne V slovenských dolinách. Pod jej úspech sa podpísal textár Luboš Zeman, nedávno zosnulý skladateľ Peter Hanzely a legendárny Karol Duchoň.
Jeden z najväčších hitov slovenskej populárnej hudby má päťdesiat rokov. Úspech neprišiel hneď. Pieseň, ktorá oslavuje slovenskú prírodu, tradičný život na vidieku a hodnotový svet ľudí vo vidieckom prostredí spred polstoročia, sa Slovákom dostala pod kožu až po revolúcii.
Peter Hanzely aj Karol Duchoň chceli v polovici sedemdesiatych rokov vytvoriť skladbu, ktorá by oslavovala tradičný život na Slovensku. Hanzely mal presnú predstavu a hudobnej podobe piesne a motív priniesol na kazete mladučkému Ľubošovi Zemanovi do jeho bratislavského bytu. Textár priznáva, že v Bratislave by text nenapísal.

Text vznikol za jednu noc
Náhoda chcela, že v lete v roku 1975 si potreboval oddýchnuť od rozhlasového zhonu niekde ďaleko od hlavného mesta. Ktosi mu poradil hotel Boboty a Terchovú, no nakoniec skončil v chatke v Štefanovej, ktorá je terchovskou osadou vsadenou v nádhernej malofaranskej prírode blízko Vrátnej doliny.
„Bol to môj prvý intenzívnejší dotyk so slovenskou prírodou. A naozaj som tam zblízka videl živé ovce prvýkrát,“ spomína Luboš Zeman po päťdesiatich rokoch na svoj nezabudnuteľný výlet na sever Slovenska.

„Podarilo sa mi absolvovať aj skalné chodníky a tiesňavy. Ale ešte predtým ma domáci chlapi v krčme počastovali prípitkom a ráno som počul erdžať kone a pokriky lesných robotníkov. Ten text som potom napísal na hotovú hudbu skladateľa Petra Hanzelyho za jednu noc,“ potvrdil textár známy fakt i to, že inšpirácia životom v Terchovej bola silná.
Stále ho ponúkali jedlom a pitím
Zeman, ktorý seba označuje ako milovníka starej Bratislavy a hltača kaviarenských rozhovorov, si uvedomuje, že Bratislava samotná nie je celé Slovensko.
„Už v tom čase som dosť cestoval do zahraničia a zrazu som si uvedomil, že mnohé miesta na mape Slovenska vôbec nepoznám. Chcel som zažiť a spoznať niečo nové, rustikálne a nefalšované. A tak začínajúci beatnický básnik ovoňal žinčicu. To nebol folklór v pesničkách, ale naozajstný život v prírode s úplne inými civilizačnými hodnotami.“
Mladý básnik bol na vidieku šokovaný čistým vzduchom, vôňou dreva a ťažkou prácou drevorubačov, ktorých mal možnosť pozorovať. Domáci ho prijali najskôr opatrne, no rýchlo sa to zmenilo. „Po pár dňoch v krčme či na priedomí už boli ako rodina. Naozaj tam nikto nezatváral bránky, ani nezamykal dvere na dreveniciach. Všetci sa poznali a pomohli mi aj s turistikou a orientáciou v lese. A stále ma niečím ponúkali - jedlom a pitím. Dosť času som strávil aj v hostinci.“
Po jednom večeri pri poháriku s miestnymi prišla na chatke silná inšpirácia a text piesne V slovenských dolinách z neho vyšiel s ľahkosťou a aj vďaka nemu sa pieseň stala legendou.

Človek chce niekam patriť
Peter Hanzely i Ľuboš Zeman Dolinám verili a pieseň sa mimoriadne páčila aj Karolovi Duchoňovi. Prihlásili ju do televíznej súťaže Vyberte si pesničku, no paradoxne v tom čase s ňou nezabodovali. Druhý dych nabrala až v deväťdesiatych rokoch, keď sa Slovensko potrebovalo vymedziť v globalizovanom svete.
„Možno i preto nastáva akýsi návrat ku koreňom a svojbytnosti v európskom priestore. A tá pesnička do toho všetkého nejako zapadla. Znela v šatniach športovcov, pri rôznych štátnych výročiach i medzi emigrantmi v zahraničí. Človek chce niekam patriť, mať domov, kde sa môže vrátiť a kde mu rozumejú aj bez posunkovej reči. Možno preto začala táto skladba svoj druhý život, lebo je taká vidiecka, nie bratislavská, ale slovenská,“ zamyslel sa Ľuboš Zeman.
Hudobný publicista Rado Mešša si všíma, že skladba v čase svojho vzniku síce neprepadla, ale sa ani výrazne neuchytila. Objavovala sa vo vysielaní rozhlasu a niekoľkokrát s ňou Karol Duchoň vystúpil aj v televíznych programoch.