KOLÁROVICE. Najtragickejšiu nehodu na slovenských cestách by najradšej každý vytesnil z pamäti. Po tridsiatich rokov od havárie českého autobusu v Kolároviciach pri Bytči, pri ktorej zahynulo sedemnásť ľudí, sa pozostalí zmierili s tragédiou, svedkovia ťažšie lovia v spomienkach a detaily hroznej havárie vyprchávajú.
Kedysi chodili na miesto nehody uctiť si pamiatku svojich blízkych a spolupracovníkov skupiny ľudí z Pardubíc, dnes už len občas niekto zanechá kvietok pri pamätnej tabuli umiestnenej na budove kultúrneho domu v časti Kolárovice – Čiakov.
6. júla 1995 smerovala skupina z českej firmy Modelárna Nemošice na výlet na Slovensko. Krátko na to, ako prešli hranicou, sa na horskom priechode Javorník dostala ich Karosa do problémov.
Zlyhali brzdy
Vyšetrovanie ukázalo, že na prudkom klesaní z kopca Javorník na ceste prvej triedy vodič jazdil s nevhodne zaradeným prevodovým stupňom. Intenzívne brzdil, no brzdy prestali reagovať.
V strachu a bezmocnosti sa plný autobus ešte rútil štyri až päť kilometrov po serpentínach. Vozidlo naberalo rýchlosť. Keď ho vodič v asi stokilometrovej rýchlosti nedokázal udržať na ceste a videl pred sebou ľavú a hneď pravú zákrutu, rozhodol sa nájsť únikovú cestu. No ukázalo sa, že to nebolo vhodné miesto na zabrzdenie niekoľkotonového stroja.
Karosu nasmeroval v obývanej časti Čiakov medzi garáž a múrik na okraji zákruty. Zdalo sa mu, že pred ním je voľný priestor, na ktorom by mohol autobus zastaviť. Netušil, že to namieril priamo do rokliny.
Autobus letel asi dvadsať metrov nad priepasťou a čelne narazil do protiľahlého svahu asi 15 metrov pod úrovňou cesty. Náraz vytrhával sedadlá, cestujúcich vymrštila prudká sila dopredu.
Za Slotu prišla Žilina o halu. Ikonická Korytnačka má dnes nového majiteľa a nejasný osud Čítajte Veľká záchranná akcia
Šestnásti účastníci zájazdu zomreli na mieste, osem žien, päť mužov a tri deti. Jedna osoba podľahla zraneniam v nemocnici. Na mieste nehody zostalo okrem mŕtvych množstvo ťažko zranených. Začal sa boj o ich záchranu.
Prví lekári boli na mieste nehody asi 15 minút po ohlásení. Na záchrane sa podieľala asi stovka ľudí. Lekári, zdravotné sestry, dva záchranné systémy Slovakia Alfa zo Žiliny a Považskej Bystrice, prišli vojaci Pluku civilnej ochrany zo Žiliny, požiarnici a policajti. Zapojili sa aj dvaja lekári, ktorí prechádzali okolo miesta len náhodou i obyvatelia Kolárovíc.
Keď sa vtedajší starosta Ján Dvorák dozvedel o rozsahu katastrofy, vedel, že v prvom rade treba zabezpečiť ľudí, ktorí budú pomáhať.
„Keď mi zavolali, čo sa stalo, rýchlo som sadol do auta, zastavil som sa v bufete pre chlapov, hovorím im, poďte rýchlo pomáhať, stala sa strašná nehoda. Na dva razy som ich viezol, aby sme pomáhali pri záchranných prácach. Autobus bol dole v rokline, zranených bolo treba vynášať hore do kopca k sanitke. Bolo to hrozitánske. Videl som zomierať aj deti,“ loví v pamäti spomienky na tragické popoludnie.
Striekalo šampanské, lietali zlaté konfety. Štiavnik sa do šiestej ligy vracia po siedmich rokoch Čítajte Nemocnice urobili dobrú robotu
Zranených odvážalo pätnásť sanitiek zo Žiliny a Bytče, dve sanitky z považskobystrickej nemocnice a vrtuľník Leteckej záchrannej služby. Policajti riadili všetky križovatky, ktorými prechádzali sanitky s ranenými od miesta nehody po nemocnicu.
Približne 40 minút po nehode všetci zranení smerovali do nemocničného ošetrenia do Žiliny a Považskej Bystrice.
Doktor Juraj Popluhár v osudný deň nastupoval v žilinskej nemocnici do pohotovostnej služby traumatologického oddelenia. Keď do zdravotníckeho zariadenia prišla správa o nešťastí, ako námestník riaditeľa nemocnice pre liečebno-preventívnu starostlivosť aktivizoval traumatologický plán. Podľa plánu potom triedili ranených.
„Bol som prekvapený nasadením zdravotníkov. Každý si plnil pridelené úlohy, hoci sa s podobnou situáciou ešte mnohí nestretli. Otvorili sme všetky operačné sály a tímy do rána zranených operovali,“ vracia sa k osudnému dňu v súčasnosti primár oddelenia pediatrickej ortopédie a spondylochirurgie.
Ako z mafiánskeho filmu
V rovnakom čase prebiehala identifikácia zranených aj mŕtvych osôb. Juraj Popluhár si živo spomína, že to bolo zložité a neprehľadné.
„Na identifikáciu príslušné orgány využívali aj dvoch zranených manželov, ktorí mali relatívne ľahšie zranenia. Žiaľ, zahynulo im pri nehode dieťa. Hneď im to nepovedali. Dieťa si našli na patológii počas identifikácii medzi ostatnými, ktorí neprežili,“ vracia sa k nepríjemnému zážitku.
Priestory na patológii v nemocnici boli preplnené. Bolo teplo a chladiace boxy už neboli voľné.
„Situácia sa musela vyriešiť tak, že pohrebná služba, ktorá vtedy spravovala priestory v nemocnici, musela odovzdať telá inej pohrebnej službe mimo nemocnice. Pri tomto odovzdávaní tiel som musel byť aj ja ako štatutár. Bolo to ako z mafiánskeho filmu. Telá zabalené v bielych plachtách a dve skupiny mužov v čiernom. Dodnes sa mi vybavuje tento obraz.“
Hneď ráno po kritickej noci sa zišiel krízový štáb, zasadal niekoľkokrát denne. Naďalej prebiehalo ošetrovanie zranených. Pacientov v ďalších dňoch postupne prevážali do Česka.
„Pre tých najťažšie zranených, keď už boli schopní prevozu, prišli neskôr dva veľké vojenské vrtuľníky. Do nich sme ukladali zranených na nosidlách. Na ich tvárach bolo vidieť strach, ale aj nádej, že konečne opúšťajú prežité peklo,“ poznamenal Juraj Popluhár.
Až po nehode sa začali diať veci
Záchrana zranených sa napokon ukázala ako výborne zvládnutá a záchranné zložky ako dobre synchronizované. Nehoda však vyvolala veľa polemík najmä o slabých bezpečnostných opatreniach na ceste prvej triedy na Makove. Vzápätí sa iniciovali úpravy dopravných predpisov a cvičenia, ktoré reagovali na tragickú udalosť.
Poslanec obecného zastupiteľstva obce Kolárovice Štefan Hruštinec poukázal na to, že až nehoda rozhýbala cestárov a dopravnú políciu, aby urobili na tomto nebezpečnom úseku cesty opatrenia a označili hroziace nebezpečenstvo.
Pamätá si, že kamionisti tu často podceňovali situáciu, nedodržiavali zníženú rýchlosť, prehrievali sa im brzdy a v priekope skončilo nákladné vozidlo s dlaždicami, s pivom i s kávou.
„Na Slovensku sa začnú veci riešiť, až keď sa niečo udeje a až keď sú straty na životoch, potom sa už nájdu aj zdroje. Keby to bolo už vtedy spravené, keby bolo značenie, nebolo by sa to tak skončilo,“ upozorňuje Hruštinec, ktorý ako šestnásťročný mladík bol na mieste nehody a videl záchrannú akciu.
Rieka Rajčanka opäť vyschla. Situácia je vážna, odborníci hovoria o zlej perspektíve Čítajte 
