"To ale nemáte vhodnú obuv do lesa," podotkla Ľuba Tomašovičová, odborná lesná hospodárka, keď uvidela moje poltopánky. Nečakal som, že sa mi podarí tak rýchlo skontaktovať sa so zástupkyňou firmy, ktorá vykonáva pestovné práce pre vlastníkov lesa a hneď aj vyraziť do terénu. "Sme v Dlhom Poli, tu pracujeme v súkromnom lese s rozlohou 250 hektárov. Okrem toho robíme aj pre menších vlastníkov a pre urbáre," hovorí Ľ. Tomašovičová. Pracovná náplň partie žien zahŕňa prípravu plochy na zalesnenie, vyčistenie rúbaniska, to sa robí okolo Veľkej noci, niekedy aj skôr. Potom sa zalesňuje, tak do konca mája. Aby mali zasadené stromčeky svetlo a priestor, musí sa vyžínať. "V júni vyžíname prvýkrát, v súčasnom období druhýkrát. Záleží to od počasia, niekedy treba skôr, niekedy neskôr. Okrem toho ešte robíme výsek krov, údržbu poľovníckych chodníkov, údržbu priekop okolo ciest. Na jeseň zalesňujeme znovu, potom nastupuje ochrana stromčekov proti zveri. To už ale robíme aj teraz." V zime sú ženy doma. Väčšina z tejto partie dochádza do Dlhého Poľa z Terchovej. Ráno medzi pol piatou a piatou si podľa počasia telefonujú, ako kde je. V Terchovej nemusí pršať, v Žiline môže a v Dlhom Poli môže byť úplne inak. Ráno sa dohodnú, o šiestej sú už na mieste. Z domu odchádzajú o piatej. "Každý piatok si myslím, že by už mohla byť zima. Výžin je asi najhorší, najnezáživnejší. Teším sa na jeseň, keď budeme sadiť stromčeky. Inak sa to ale robiť nedá. Žiadna mechanizácia sa sem nedostane a aj keby sa dostala, poškodila by malé stromčeky. Však si to skúste," nabádali ma ženy. Skúsil som to s kosákom. Musel som dávať dobrý pozor, aby som náhodou neodsekol stromček. Veľmi ich v tom poraste nevidieť. Svojím pracovným tempom by som si však v lese veľa nezarobil. "Určite nás to baví, inak by sme tu každý rok neboli. Veľa ľudí si myslí, že v hore je to taká turistika, opečieme si slaninku a posedíme. Pravda je však taká, že často nemáme čas ani sa najesť." Okrem toho, že je táto robota namáhavá, je aj slabo platená, treba mať k tomu vzťah. Vlani boli horúčavy, o dvanástej sa už nedalo robiť, na holorube nie je žiadny tieň. Tento rok je ideálne počasie pre lesné robotníčky. Netrvá sa tu na striktnom dodržiavaní pracovného času, ale musia podať primeraný výkon. Ak si chcú zarobiť musia sa obracať. "Prídu na miesto, poobzerajú sa a už by mali vedieť, čo treba robiť. Musia byť samostatné, rozmýšľať zdravým sedliackym rozumom. V partii nie je vedúca, musia sa navzájom dopĺňať. Nikto nie je platený za to, že by ostatných naháňal do roboty," dodáva Ľuba Tomašovičová. Väčšina žien robí túto prácu na živnosť, niektoré sú brigádničky. Sú to bývalé zamestnankyne Štátnych lesov. Partie sa nestriedajú, dôležité je, aby chodili tie isté ženy, na tie isté miesta. Vidia za sebou výsledky svojej práce, ktorá je síce ťažká, ale bez nej si svoj život nevedia predstaviť.