Zaujíma ju, čo znamená existovať nielen v každodennej realite, ale aj z abstraktnejšieho, či filozofického pohľadu. „Keď som sem prišla, tak som presne nevedela, čo budem robiť. Za dva týždne, čo som tu, som stretla veľa zaujímavých ľudí. Množstvo skúseností je pre mňa úplne nových. Pozorujem život na stanici, cestujem lokálnym vlakom. Nehovorím po slovensky, ide skôr o sociálnu komunikáciu,“ hovorí Helen Stew. Jej metódy sú niečo ako archeológia súčasnosti. Mapuje odtlačky prítomnosti, napríklad graffitti, opustené priestory, zvuky. „Chcem skúmať schopnosť zachytiť moment v súčasnom časopriestore presne taký, aký v skutočnosti je. Stopy, ktoré ľudia zanechávajú, sú vzájomne pretkané. Malé zázraky sa dejú každý deň, často v prítomnosti ľudí, ktorých už nikdy neuvidím,“ dodáva Helen Stew. Pre takúto prácu alebo výskum, je železničná stanica ideálnym objektom. Je miestom takmer stáleho pohybu. Helen cestuje „Rajeckou Ančou“ a dokumentuje svoje cesty na filmový materiál, digitálnu pamäť a papier. Pozoruje cestujúcich, rozpráva sa s nimi. Výsledkom by mala byť inštalácia, okrem Žiliny prezentovaná aj v Anglicku, v ktorej použije jej blízke materiály – svetlo, sochy, sadru, textil, zvuk.
