ŽILINA. Pred vyše tromi rokmi bola na kurze pre rušňovodičov ako jediná žena. Svoje schopnosti dokazuje počas riadenia vlakov dodnes.
„Chcela som pôsobiť priamo v doprave, v teréne, a nebyť pritom zatvorená na jednom mieste ako napríklad výpravca na železničnej stanici. Navyše, aj môj otec je rušňovodič. Keď som si podávala žiadosť do spoločnosti na pozíciu rušňovodičky, aj vďaka nemu som už vopred dobre vedela, do čoho sa púšťam,“ hovorí MARTINA VEĽASOVÁ, ktorá pôsobí ako rušňovodička v oblastnej správe žilinského depa.
Rušňovodičky sú z hľadiska počtu aj dnes vzácnosťou. Prečo ste sa rozhodli začať práve s touto prácou?
V Žiline som študovala na katedre železničnej dopravy a už po bakalárskom stupni som vedela, že práca v kancelárii ma príliš neťahá. Doprava ma ale veľmi bavila a jednoznačne som chcela ísť do prevádzky.
Vo štvrtom a piatom ročníku som sa rozhodla ísť za rušňovodičku. Chcela som pôsobiť priamo v doprave, v teréne, a nebyť pritom zatvorená na jednom mieste ako napríklad výpravca na železničnej stanici.
Ďalej sa dočítate aj:
- čo bolo pre ňu počas prípravy najťažšie,
- ako reagovala na prvú zrážku s človekom,
- v akom režime pracuje a ako vyzerá jej práca v praxi,
- kedy čelí kritickým situáciám.
Navyše, aj môj otec je rušňovodič. A práve s ním som riešila množstvo vecí, prepájali sme zadania v škole s praxou a keď som si podávala žiadosť do spoločnosti na pozíciu rušňovodičky, aj vďaka nemu som už vopred dobre vedela, do čoho sa púšťam.
Nezostali ste teda prekvapená ani z tej, často pre ženu náročnej, technickej stránky.
Presne, bola som si vedomá všetkého, čo ma čaká.
Keď ste sa pripravovali sa, boli medzi vami aj ďalšie uchádzačky?
V kurze som bola ako žena jediná, predo mnou však boli ešte dve dievčatá. Hoci sme nenastúpili naraz, v Inštitúte vzdelávania v Strečne sme sa stretávali všetci z viacerých kurzov, pretože vtedy situáciu ovplyvnila aj pandémia koronavírusu. Teraz sú to už moje kolegyne pod Žilinou.
Aké kritériá ste museli pre začiatok spĺňať? Čo všetko ste v kurze absolvovali?
Istú dobu sa pravidlá zjemnili. Ja mám gymnázium a technickú vysokú školu. Pozícia je dnes dostupnejšia, človek však musí jednoznačne spĺňať stopercentne vyhovujúci zdravotný stav a musí prejsť psychotestmi.
V dvoch obciach futbal skončil, došlo k posunom. Takto vyzerá zloženie súťaží od III. ligy po III. triedu Čítajte Následne môže nastúpiť do kurzu, kde sa preberá doprava, predpisy infraštruktúry či interné predpisy spoločnosti. Okrem toho sa štúdium zameriava na hnacie vozidla motorovej aj elektrickej trakcie. Ide v podstate o okruhy, z ktorých záujemca robí skúšky a po ich zvládnutí začína s výcvikom v praxi.
Zhruba polroka jazdí spolu s rušňovodičom. Na zácviku má pritom odjazdiť okolo 720 hodín. Po nich zostáva už len zvládnuť praktickú skúšku, kedy jazdí pod dohľadom komisie.
Vám dala viac zabrať teória alebo jazdy?
Určite teória. Keďže nie som vášnivý elektrikár z odboru, schémy elektrických mašín boli pre mňa náročné a musela som im venovať nespočetne veľa času aj samostatne, doma. Nie že by dané prostredie bolo príliš rodovo stereotypné, no prirodzene sa chlapi v podobných veciach vyznali o niečo lepšie. Ja som učeniu musela venovať o to viac snahy.
Prekvapilo vás niečo pri cvičných jazdách? Boli predsa len ťažšie, než ste čakali?
Vôbec nie. Akurát sme sa viacerí smiali, že počas týchto jázd pod dohľadom sa pol roka takmer nikdy nič problémové nestane. Pri prvých samostatných jazdách už ale dochádza k ťažkostiam a mimoriadnostiam.
Aj vám sa tak stalo?
Veru, všetko sa začalo sypať, až keď bol človek pri riadení sám. Zácvik bol ale v poriadku. Rušňovodiči sa pri nás striedali a každý z nich prispel svojimi cennými radami. Jazdili sme na motorových vlakoch v smere Rajec, potom Prievidza a Horná Štubňa. To zbehlo rýchlo.
Keď som začala jazdiť sama, strach a rešpekt boli už väčšie. Moja prvá samostatná šichta prebehla dobre, no keby došlo k poruche či stretu so zverou, už by to skúška ohňom.
Čo v takomto prípade, napríklad pri strete so zverou, máte na starosti? Ako postupujete?
Rušňovodič, pokiaľ mu vypíše poruchu, ide obhliadnuť mašinku. Zhodnotí, či je schopná dôjsť do cieľovej stanice. Poškodenie následne hlási strojmajstrovi, dispečerovi a výpravcom, aby aj na Železniciach Slovenskej republiky vedeli, čo sa deje.
Primárne teda zisťujem rozsah porúch a poškodenia, na základe čoho podávam hlásenie. Zatiaľ som ale vždy došla do cieľa bez toho, aby ma hnacie vozidlo muselo prísť stiahnuť. Každopádne, vie to byť stresujúce.
Ten stres, tlak na psychiku, môže byť o to väčší práve pri tragickejších nehodách. Zažili ste také situácie?
Mala som aj stret s osobou, no vtedy som aspoň v rušni nebola sama. Išlo o moju poslednú jazdu na zácviku. Videla som, že si človek ľahol na koľajnice, no už som v rýchlosti 120 kilometrov za hodinu nedokázala dobrzdiť.
Len som potom na chvíľu po zastavení vlaku zostala sedieť a uvedomovať si okolnosti. Čo je tiež nepríjemné, nehodu musí ísť rušňovodič obhliadnuť.
Ešte horšie sú nešťastia, kedy sa vlak zrazí napríklad s autom, pričom sú ohrození aj cestujúci a vzniká u nich riziko zranení.
Keď čelíte takýmto následkom, máte možnosť využiť aj psychologickú podporu?
Pokiaľ si o ňu rušňovodič požiada, určite ju zamestnávateľ zabezpečí. V mojom prípade išlo jednoznačne o samovraha, a tak som skutočnosť z hlavy vytesnila. Bolo to jeho rozhodnutie, ktorému som už ja zabrániť nemohla.
Pokiaľ by však išlo o nehodu alebo by mi nedajbože na trať skočilo dieťa, neviem, ako by som reagovala. V podobných prípadoch ale dozaista o psychologickú pomoc požiadať môžeme a viem, že ju využili už viacerí moji kolegovia.
Okrem tejto stránky, čo vidíte na práci ako náročné?
Bola to najmä spomínaná teoretická príprava. Mimo toho som si na celý režim zvykla. Nejde síce o osmičky ani 12-hodinové služby. Niekedy mám nástup o polnoci, inokedy o deviatej ráno či o tretej poobede.
Vie to byť náročné, keďže je režim rozhádzaný, no konkrétne mne sedí. Som veľmi spokojná.
Neovplyvňujú príliš tieto služby súkromný, rodinný život?
Ja osobne nemám deti, preto to dokonale posúdiť neviem. Môžem byť dostupná takmer vždy a viem si súkromný život zladiť s pracovným. Aj keď nie som zaradená v žiadnej turnusovej skupine a rozpis služieb viem len niekoľko dní dopredu, nutné voľno si nahlásim s predstihom a podľa toho sa zariadim.
Stále pritom jazdíte rovnaké trasy?
Každé depo má priradené určité ramená, Žilina má osobáky a rýchliky v smere Liptovský Hrádok až Poprad, Zlatovce, Bratislava, smer Čadca, Skalité, Zwardoň. Okrem toho motorové vlaky do Prievidze a na Rajec, plus české výkony.
Ešte nedávno si tu ruský a estónsky Dedo Mráz podávali ruky, dnes v Narve vládnu napäté vzťahy Čítajte Keďže ja mám oprávnenie na motorovú aj elektrickú trakciu, dokonca mám papiere už aj na jazdenie v Česku a vediem osobné vlaky i rýchliky, idem všade, kde ma potrebujú. Nemám žiadnu rutinu, každý deň je iný.
