BELÁ, NISEKO. Práca, šport a priatelia ho naprieč svetom posúvajú k novým možnostiam. Dobrodruh z Belej sa tak od predajcu cez riaditeľa športového domu dostal postupne až do raja lyžiarov.
Na japonský ostrov Hokkaido sa JÁN KÁČER vracia počas zimnej sezóny v role inštruktora. Ako potvrdzuje, v unikátnej destinácii Niseko si rozsiahlu sieť zjazdoviek a dokonalý sneh užíva čoraz viac návštevníkov vrátane Slovákov. Sezónu si pritom vychutnávajú až do mája.
Športu ste sa venovali v korporácii aj v teréne, stíhali ste študovať a zároveň sa vypracovať na inštruktora snežných športov. Skúste nás zorientovať v tejto vašej ceste. Ako ste sa dostali od svojich začiatkov až do lyžiarskeho raja v Japonsku?
Popri vysokej škole som robil v športovom obchode v Žiline ako asistent predaja. Dostal som sa pritom do partie guidov na raftoch, ktorí splavovali rieky Orava a Váh. Tomu som sa začal venovať v lete v rámci brigády. Po univerzite som chcel cestovať, ale plány mi prerušilo zlomené zápästie, preto som si začal hľadať prácu na Slovensku.
Ďalej sa dočítate aj:
- prečo je čoraz populárnejšie Niseko také výnimočné,
- čo si na práci v destinácii zamiloval Ján,
- aké požiadavky je klientom ochotný splniť,
- prečo rozkvitajúci biznis neprospieva domácim,
- či sa na ostrov oplatí ísť Slovákom.
Bol som jedným z prvých zamestnancov siete najväčších športových obchodov na svete a otvoril som prvý obchod na Slovensku v Bratislave ako prevádzkový riaditeľ. Neskôr som otvoril ďalšiu pobočku aj v Banskej Bystrici ako obchodný riaditeľ.
Po troch rokoch som ale v korporácii skončil a odišiel si splniť veľký sen do Nórska, po čom som túžil už dávnejšie.
Jeden kamarát ma do krajiny doviezol, druhý ubytoval, a pomohol mi nájsť si prácu. V reštaurácii na tisícmetrovom útese s lanovkou som zostal robiť štyri letné sezóny. Keďže ide pre mňa o jedno z najkrajších miest na svete pre paragliding, začal som aj s lietaním.
Krajina sa mi zapáčila, ale v lete som chcel mať voľno, našiel som si naplno prácu v hoteli, v dedinke sto kilometrov ďalej, kde som zostal jeden a pol roka. Išlo o najlepšie freeride stredisko v Škandinávii, v ktorom som občas pôsobil aj ako inštruktor.

Nórsko som na jedno leto vymenil za Švajčiarsko a na zimu som plánoval odletieť na Nový Zéland, predĺžiť si leto a využiť pracovné víza, ktoré som dostal.
Nakoniec som ale na Zélande strávil len jeden mesiac v novembri, lebo ma kamaráti stiahli na celú zimu do Japonska, pomôcť im rozbehnúť lyžiarsku školu, ktorú kúpili a na Nový Zéland som sa už nevrátil. Dostal som sa teda k lyžovaniu na „full time“. Teraz mám v Japonsku za sebou už tretiu sezónu.
Slovenská stopa lyžovania v Japonsku je ale špecifická a oveľa dlhšia. Prvý raz ho tam učil ešte v roku 1911 major, ktorý pochádzal z Bratislavy, z vtedajšieho Pressburgu. Vnímate, že by tam slovenskí inštruktori mali nejakú povesť?
Ani nie. Majú sochu majora Lercha v meste aj expozíciu venovanú začiatkom lyžovania v Niseku v miestnom prírodovednom múzeu, ale nič zvláštne, maximálne sa len zamestnanci múzea pousmiali, keď zistili, že som zo Slovenska.
Je inak v destinácii veľa slovenských lyžiarov? Láka ich konkrétne Niseko čoraz viac?
Určite. A stále ich pribúda. Tento rok dokonca Niseko prvýkrát v histórii prekonalo jedenásťmiliónovú návštevnosť. A to od 80. rokov, kedy bola po olympiáde v Sappore (v roku 1972) popularita zimných športov najvyššia. V tom čase bolo návštevníkov zhruba desať miliónov. Teraz som ale prvý raz videl v tejto destinácii v istom momente viac návštevníkov zo západu ako z Ázie.
Celkovo, v Niseku lyžuje už len málo domácich Japoncov, pretože je pre nich drahé. Prichádza tu ale čoraz viac ľudí zo zahraničia vrátane Slovenska, možno aj vďaka akémusi instagramovému trendu. Viac je aj samotných inštruktorov zo Slovenska, ktorí tu majú dobrú šancu sa uchytiť vďaka veľkému dopytu.
Je tento ostrov dokonalou destináciou aj pre nelyžiarov?
Keby som nebol lyžiar, nejdem tam v zime. Ľudia tam okrem svahov nájdu už len horúce kúpele a kopec dobrého jedla. Takmer všetko, celý ostrov Hokkaido, tvoria iba malé dedinky a mestečká, kde sa v zime nič nedeje. Radšej by som ako turista zvolil iné oblasti. Tokio, Osaku, Kjóto, Naru, alebo tropickú Okinawu, kde sú možnosti trávenia času aj v zlom počasí a bez snehu.
Čo všetko drží na ostrove vás?
Mám šťastie na kamarátov. Aj teraz pôjdem na leto robiť do Kanady, kde mám veľa známych a skvelú komunitu. Práve kamarát, šéf z Japonska, mi poslal správu, že jeho priatelia hľadajú guida na kajaky, čo je skvelé. Tieto kontakty a možnosť dôverovať druhým sú dôležité. Aj v Niseku ma držia ľudia.
Okrem toho je úžasné pre lyžiarov. Nasneží tu najviac snehu na svete tej najlepšej kvality. Prašan z Japonska je legendárny a počul o ňom už asi každý nadšenec snežných športov. Oproti zvyšku Japonska má spoľahlivú snehovú pokrývku a oproti našim podmienkam aj relatívne stabilnú zimu. Hoci, ako aj inde vo svete, aj v na Hokkaidó cítiť zmenu klímy a čím ďalej častejšie teplotné extrémy.
Všeobecne ma ale v lokalite drží komplex vzťahov, kamarátstiev aj celkového života. Je tam svätý pokoj.
Učiť v Japonsku ma navyše baví. Rovnakým klientom sa venujem v priebehu celého týždňa a mám z toho iné potešenie. Na Slovensku som mal za osem hodín aj desať záujemcov, naučil som ich stáť na lyžiach a už som ich nikdy nevidel. Tu mám z práce pôžitok a naozaj si popri nej aj dobre zalyžujem.
Zapadli ste aj medzi miestnych? Cítite sa už ako doma?
Ako doma áno, medzi miestnych ale nie je ľahké zapadnúť bez znalosti japončiny. Niseko je jedna veľká zahraničná bublina, od turistov cez zamestnancov. Domáci totiž nevedia takmer vôbec po anglicky. Celý dopyt po službách suplujú Austrálčania či Zélandania a zvyšok západného sveta.

Domáci robia len v lokálnych podnikoch, v reštauráciách, alebo obsluhujú vleky. Ja s Japoncami prichádzam do kontaktu len pri nastupovaní na lanovku, v reštaurácii alebo v obchode.
Miestni nás teda akceptujú len do istej miery. Nie sú z nás nadšení, pretože ako v každom stredisku, je tam pre nich draho a ceny sú vysoké aj v celom okolí. Stúpa dopyt po ubytovaní pre pracovníkov a behom dvoch až troch rokov vzrástli ceny bývania niekoľkonásobne, čo miestnym komplikuje život.
Na hlavnej triede sú vykúpené všetky budovy a nič v nich nie je, lebo čínski investori čakajú, kým ceny vzrastú ešte viac, aby ich predali na ubytovacie účely.
Pre domácich je draho, turistom sa ale takýto výlet stále oplatí?
Japonsko je v posledných rokoch zrejme aj preto populárne, a stále obľúbenejšie, lebo má slabú menu. Dlhodobo dokonca ceny vôbec nerástli. Je u nich stále relatívne lacno. Hoci je Niseko najdrahšia časť Japonska a najdrahšie stredisko v Ázii, pre bežného Slováka sú napríklad ceny stále prijateľné. Lístok stojí okolo desať- až jedenásťtisíc jenov, čo je asi 50 až 60 dolárov.
Najesť sa tam dá od desať do pätnásť eur, a to vo veľmi dobrej reštaurácii. Celkovo je veľmi ťažké nájsť v Niseku alebo v Japonsku zlú kuchyňu. Kým v Amerike zaplatíte v stredisku aj tristo dolárov za deň, Niseko je neporovnateľne dostupnejšie.
Akou formou pracuje tamojší inštruktor? Ako vyzerá váš bežný deň?
Do ôsmej sa nachystám, o pol deviatej otvárajú vleky. Zväčša vtedy ešte len vyzdvihnem klientov a doveziem ich do vybraného strediska.
Lyžiarske stredisko Niseko United vzniklo spojením štyroch lokálnych stredísk na sopke Annupuri vysokej 1308 metrov, ktoré sú prepojené medzi sebou vlekmi pod vrcholom. Ideme na miesto, kde sú najlepšie snehové podmienky v daný deň a zohľadňujem pritom aj schopnosti klientov.
Čo je v našej škole štandard, ponúkam im buď tri alebo šesť hodín lyžovania, plus presuny. Pracujem teda sedem hodín denne. Pri skvelom klientovi sa ale rád zdržím a cestou domov sa zastavíme napríklad aj na zmrzlinu na mliečnej farme alebo pohár whisky v miestnej pálenici. Okolo piatej už zväčša šoférujem domov.
Tento rok som mal dokonca šťastie na ubytovanie, pretože som býval vedľa kúpeľov onsen, kde som len prebehol cez ulicu a zregeneroval sa. Potom už len dobrá večera a spánok.
Máme aj concierge produkt, kedy pre klienta riešime všetko od ubytovania po rezerváciu v reštaurácii počas celého výletu, výuku na snehu a presuny autom každý deň. Vtedy som klientom k dispozícii aj 16 hodín denne.
Stretli ste sa popri tomto kompletnom servise aj s prekvapivými požiadavkami?
Keďže nie sme len inštruktori, ale aj spoločníci a kamaráti, nič pre nás nie je problém. Na druhej strane sú ale v Niseku obmedzené možnosti, keďže sme dve hodiny od jediného veľkého mesta uprostred fariem. Keby chcel ísť niekto tryskáčom až do Niseka, ten tam nenájde.
Hoci v oblasti dovolenkujú samí milionári a miliardári, len občas sa vyskytnú zvláštne požiadavky. Najčastejšie sa stretávame s tým, aby s jedným dieťaťom lyžovalo viac inštruktorov, kvôli jeho bezpečnosti. Rekord držia moji kolegovia, ktorí boli traja pre jedno dieťa.
Náročná úloha sama o sebe je zarezervovať reštauráciu na poslednú chvíľu. Všetko totiž treba objednať dopredu pre vysoký dopyt.
Jedna vec čo sa nám nepodarila, bolo zohnať nový iPhone. Kolega išiel do Sappora tri hodiny autom v snehovej búrke, no bez výsledku, pretože táto značka tam oficiálne zastúpenie nemá a najnovší model nebol v ponuke.
Stíhate vôbec popri všetkom aj oddychovať?
Som senior inštruktor, takže beriem prácu ako prvý, odrobených mám 80 dní behom troch mesiacov. Robím aj dvadsať dní vkuse. Keď je robota, pracujem, sezóna totiž netrvá večne.
Mám navyše super klientov a robota ma baví. Keďže mám na starosti i skúsenejších lyžiarov a pôsobím aj ako sprievodca, ideme za tými najlepšími podmienkami. A keď mám voľno, regenerujem. Alebo idem s kamarátmi lyžovať mimo Niseka.
Stretli ste sa v Niseku aj s tými najviac náročnými podmienkami?
Lavínová situácia je zväčša stabilná. Počas dobrej zimy bez veľkých teplotných výkyvov je oblasť Hokkaido rajom pre milovníkov voľného terénu. Akurát dve sezóny dozadu som zažil náročnú sezónu pre lyžovanie mimo strediska, pretože snehové podmienky sa zhoršovali práve kvôli extrémnym zmenám počasia zo dňa na deň.
Tri dni bola snehová víchrica, mínus desať, neskôr mínus dvadsať stupňov, ale tretí deň bolo plus jeden. Všetko sa zmenilo a spadli viaceré lavíny, čo v Japonsku nie je obvyklé, keďže nemá strmé svahy a nestabilné podmienky.

Tento rok bolo opäť všetko v poriadku a každý si mohol zalyžovať na čerstvom snehu takmer každý deň v decembri. Okrem dvoch dní, kedy nasnežilo. Zvyšok sezóny sme mali tiež snehu dostatok, aj napriek tomu, že bola podpriemerná zima. Ale pre nás lyžiarov snehu aj tak nie je nikdy dosť.
Je vôbec miesto, ktoré ste vy ešte nenavštívili a túžite si na ňom zalyžovať?
Keď nepôjdem do Japonska, chystám sa do Ameriky, kde ma pozvali viacerí moji klienti. Tiež by som si rád zalyžoval v Kanade a okrem toho mám v zozname Argentínu, kde už takéto výlety ponúkame. Mám odtiaľ polovicu kolegov a asi tri desiatky kamarátov.
Domov chodíte ako často?
Vždy mimo sezónu. Celé minulé leto som zostal doma asi po siedmich rokoch. Je to tu skvelé, hoci niekedy je pre mňa aj na Slovensku až príliš teplo. Teraz sa chystám do spomínanej Kanady, ale potom budem návrat zvažovať aj podľa spoločných plánov s priateľkou. Možno budem chodiť preč už len na dlhšie dovolenky.
Často som zvažoval, či sa nevrátiť domov natrvalo, no zatiaľ mám čo robiť vo svete, záleží od konkrétnej ponuky, ktorá by bola pre mňa zaujímavá.
Zatiaľ som si vždy hľadal prácu hlavne podľa toho, na akom mieste som chcel práve vtedy žiť. Aj preto som skončil robiť na najkrajších miestach v Nórsku, Švajčiarsku a Japonsku.
Asi ani podmienky na lyžovanie tu nie sú najväčším lákadlom. Kam sa podľa vás uberajú?
Na Slovensku napredujú lyžiarske strediská asi len v Tatrách. V mojom okolí, vo Vrátnej, sa toho veľa k lepšiemu za posledné roky nezmenilo. K horšiemu ide aj počasie, strediská sú viac alebo úplne odkázané na umelé zasnežovanie, bez ktorého sa už príliš na Slovensku podnikať ani nedá.
Zjazdovky máme síce neskutočné a veľmi dobre upravené, ale vo voľnom teréne sa prakticky lyžovať nedá, čo je oproti Japonsku obrovský rozdiel. Tam zasnežovanie nepoznajú, za sezónu padne v Niseku asi 15 metrov snehu.
V polovici decembra je všetko zasypané snehom a dá sa jazdiť skrátka všade najlepší sneh na svete.
