ŽILINA. Ľubomír Fusko z Rajca má 23 rokov a fascinujú ho zvony. Mladý kampanológ vyliezol na niekoľko stoviek kostolných veží, aby zdokumentoval rozmery a stav zvonov, ktoré sa v nich nachádzajú.
Spisuje nápisy, ornamenty a reliéfy zvonov najmä v neprebádaných lokalitách. Z každej výpravy vytvára dokumentáciu a zverejňuje aj videonahrávku zvonenia.
Počas festivalu Týždeň kresťanskej kultúry v Žiline previedol záujemcov o históriu Žiliny po miestach, kde sa bežný smrteľník tak ľahko nedostane. Návštevníci mali možnosť nahliadnuť do útrob štyroch významných veží v centre mesta – Burianovej veže, veže katedrálneho kostola, veže Kostola Obrátenia sv. Pavla a veže evanjelického kostola. Počas tohto podujatia mohli zažiť zvony nielen očami, ale aj ušami.
Šesť zvonov v Burianovej veži
Štyridsaťšesť metrov vysoká Burianova veža je žilinskou dominantou. Renesančná zvonica spolu s Katedrálou Najsvätejšej Trojice tvoria vizuálny symbol mesta.
Ukrýva jeden z najväčších zvonových súborov na Slovensku. „Ide o druhý najväčší zvonový súbor dodaný na Slovensko majstrom Richardom Heroldom, najproduktívnejším autorom v medzivojnovom období v súčasnom Česku. Najväčší zvon Burian je pätnásty najväčší zvon Slovenska,“ vysvetlil kampanológ.
Pôvodné zvony zničil požiar v roku 1848. O štyri roky neskôr boli odliate nové: Burian s hmotnosťou 2 336 kilogramov, Median (655 kg) a umieračik s obrazom Panny Márie (25 kg). Zvon Median niesol reliéf sv. Štefana a jeho nápis prosil: „Odvráť Bože mor, hlad, vojnu a požiar od rodákov!“

Všetky tri zvony boli zrekvirované počas prvej svetovej vojny v auguste 1917. Ich náhrada prišla až po rokoch – po trojročnej zbierke, ktorá vyniesla 350-tisíc korún, vznikol nový súbor šiestich zvonov v Heroldovej dielni v Chomutove. Do Žiliny dorazili 15. augusta 1924, na námestie ich priviezli na vozoch ťahaných volmi. Zvony posvätil nitriansky biskup Karol Kmeťko a kňaz Andrej Hlinka.
„Váha všetkých zvonov dohromady je 7 253 kilogramov a ich ladenie bolo plánované ako h moll,“ dopĺňa Fusko.
Zabudnutý zvon z Kostola sv. Pavla
Kým Burianova veža ukazuje veľkoleposť medzivojnového zvonolejárstva, južná veža Kostola Obrátenia sv. Pavla hovorí o skromnejšej, ale nemenej zaujímavej histórii. Dnes sa vo veži nachádzajú dva zvony a stopy po zvonoch, ktoré zrekvirovali vo vojne.
Z archívnych záznamov vyplýva, že v roku 1915 tu viseli dva zvony – jeden z roku 1826 vážil asi 70 kilogramov, menší z roku 1749 mal približne 28 kg. Požiar v roku 1886 možno zničil ďalší zvon, ktorý bol vzápätí nahradený novým v roku 1887 – ten sa v historických zoznamoch nespomína, ale visí v kostolnej veži dodnes. Bol odliaty Walserom Františkom v Budapešti a teda ako jediný spomedzi všetkých zvonov centra Žiliny pochádza z Maďarska. Podobné prvenstvo má aj jeho väčší sused vo vedľajšom zvonovom poli, ktorý je ako jediný spomedzi všetkých zvonov centra oceľový a pochádzajúci z Rakúska.


Katedrála s pamäťou storočí
Najstaršiu zvonársku históriu nesie katedrálna veža. Prvé zvony pre farský kostol tu boli odliate už koncom 13. storočia, no zničili ich husiti v 15. storočí. Dnes sa vo veži nachádza hodinový mechanizmus a zvony, ktoré oznamujú čas. Vizitácia z roku 1699 spomína hodinový mechanizmus a stredne veľký zvon, ktorý odbíjal hodiny. O sedemdesiat rokov neskôr boli už dva – jeden oznamoval uplynutie celej hodiny, druhý štvrťhodiny.
V roku 1800 boli zvony roztavené a preliali ich nanovo. Prežili dokonca veľký požiar z júna 1848, no vojnu nie – 18. augusta 1917 boli zrekvirované rovnako ako tie z Burianovej veže. Dnes tu bijú nové hodinové zvony od Richarda Herolda z roku 1924.
Veža evanjelického kostola ako svedok novodobých dejín
Evanjelický kostol v Žiline bol vybudovaný v roku 1936, pričom z tohto roku pochádza aj trojica pomerne veľkých a zladených zvonov. Tie boli vyhotovené v Trnave, vo zvonolejárskej dielni Bratov Fischerovcov. Na území dnešného Slovenska sa práve dielňa Fischer stala najproduktívnejšou fabrikou na výrobu zvonov v medzivojnovom období.

Zvon ako hlas života i smrti
Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango, čo znamená živých zvolávam, mŕtvych oplakávam, búrky rozháňam. Častý nápis na zvonoch vystihuje podstatu a tri najdôležitejšie úlohy každého jedného zvona.
Ľubomír Fusko pripomína, že hlas zvona je s človekom úzko spätý v podstate od narodenia až po smrť a zvonenie sa používa pri odprevádzaní človeka na druhý svet.
Špecifickú smútočnú funkciu pri úmrtí zastáva zväčša najmenší zo zvonov súboru takzvaný „umieračik“. Od ostatných je zvukovo výrazne odlišný a pri úmrtnom oznámení zvoní buď samostatne, alebo so všetkými zvonmi súčasne.
"Keď z kostolnej veže zaznie umieračik, tak najmä tí starší ľudia spozornejú a vedia, čo sa deje. Pred nástupom modernizácie - elektrického zvonenia - informoval ľudí o úmrtí človeka zvonár ťahajúci za povraz. Toho času bolo zaužívané aj takzvané trojúderné podtŕhanie zvona, ktorým sa toto zvonenie odlišovalo od ostatných - bežných typov zvonenia.
Dodnes máme v niektorých lokalitách zaužívané dokonca aj takzvané úmrtné pulzy, ktorých počtom sa poznamenáva, či zomrel muž, žena, alebo dieťa," vysvetľuje.
Varovali pred vojnami i pandémiami
Pohrebné zvonenia a ich spôsob sú rôzne. Záviselo aj od lokálnych zvyklostí a tradícií. V našej oblasti sa zosnulému zvoní zväčša niekoľkokrát denne od oznámenia úmrtia, až po samotné pochovanie tela do hrobu. "Hovorí sa, že zvuk zvonov počas posmrtnej cesty odháňa od zosnulého zlých duchov a otvára nebo jeho duši."
Okrem smrti zvony často oznamovali smutné udalostí. Už od dávnych čias upozorňovali ľudí na rôzne blížiace sa nebezpečenstvá, živelné pohromy či nepriateľské vojská. Zvonili na poplach, pri požiaroch, povodniach, počas zúriacich pandémií.
"Vojnové konflikty, no predovšetkým prvá svetová vojna poznačila osud mnohých zvonov - vojenská armáda, pre výrobu vojenskej techniky a munície zhabávala zvony z kostolných veží a práve počas tohto aktu, keď sa zvony naposledy lúčili so svojou obcou a svojim ľudom, bolo ich zvonenie azda najsmutnejšie," vysvetlil Ľubomír Fusko.
