ŽILINA. Stal sa dušou železničnej stanice v Žiline. Ako sám hovorí, jeho život plynie hlavne na nej. Už 22 rokov si Milan Gall (77) uprostred výpravnej budovy rozkladá skromný stôl s drobným tovarom.
Predáva pár druhov balených pochúťok, fľaše s minerálkou aj magnetky, pričom zisk nie je prioritou. Bývalý učiteľ, majster odbornej výchovy, chce byť predovšetkým medzi ľuďmi.
S nadšením sa vracia na miesto, kde väčšina osôb trávi len nevyhnutný čas. V železničnej stanici našiel takpovediac svoj druhý domov. „Mám tu odsledované všetko, poznám mnohých. Je pravda, že by som niektorým asi aj chýbal, keby som tu už nebol. Keď som preč len jeden deň, už sa na mňa vypytujú,“ hovorí.
Od rána do večera
Každý deň, vrátane víkendov, stojí od piatej do sedemnástej hodiny v centre staničného ruchu. Je svedkom nepríjemných situácií aj bútľavou vŕbou cestujúcich či ľudí s nešťastným osudom.
Už len počas nášho polhodinového rozhovoru sa mu prihovárajú známi okoloidúci. Bývalý hokejista, policajt a napríklad aj miestny vychýrený zlodej.
„Občas ku mne prídu takíto zlodeji s tým, či nechcem niečo kúpiť. Už ich poznám, porozprávam sa s nimi, ale nepodporujem. Keď sa niečo stane, aj polícia za mnou príde, keďže vidím takmer všetko. Keď som vedel, vždy som pomohol,“ dodáva Milan, ktorý sa stal neraz i objektom neprijateľného konania.
Dnes ho už neokradnú
„Pred piatimi rokmi ku mne prišiel podnapitý človek s tým, že som mu zobral peňaženku, čo však nebola pravda. On si ale opakoval svoje, išiel do rohu a odtiaľ na mňa mieril zbraňou. Zavolal som policajtov, ktorí zistili, že to bol opitý rušňovodič z Prahy,“ rozpráva. Viackrát sa doň neprispôsobiví ľudia navážajú rečami a stal sa aj terčom zlodejov.
Pri železničnej stanici premenia starú budovu na moderné zázemie. Nespĺňa súčasné požiadavky Čítajte „Ukradli mi tovar a utekali. Musím dávať pozor, no teraz mi už nikto nič nezoberie. Už ma poznajú,“ pokračuje žilinský predajca. Pozná nelichotivé stránky stanice, no zároveň vníma jej čaro, ktoré spoznal už ako malý chlapec. Odvtedy sa na žilinskej stanici veľa nezmenilo, až donedávna.
Prostredie je zrazu iné
Po dlhých rokoch mu v budove predsa len niečo chýba. „Stanica sa akoby zmenila, odkedy tu nie je Helenka. Bezdomovkyňa, čo tu stávala dvadsať rokov,“ hovorí o žene, ktorá nezostala bez povšimnutia minimálne zo strany pravidelných cestujúcich. A hoci okolo nej prechádzali často, jej príbeh poznal len málokto.
„S mužom žila na Vlčincoch, no ten jej zomrel. O byt prišla, pretože ho nezvládla platiť. Na chvíľu išla do Košíc, no potom sa vrátila a bola tu dennodenne, v noci ju púšťali na záchod, kde prespala. Vždy si u mňa kupovala čipsy. Ani som od nej peniaze nepýtal, no dala mi ich sama. Vraj aby nebola dlžná. Teraz mi tu chýba,“ hovorí Milan Gall s tým, že pred mesiacom zomrela.
