ŽILINA. Po skalách sa prvý raz so strachom aj slzami v očiach snažila liezť ako 12-ročná. Dnes je zo SÁRY ŠIMEKOVEJ (19) reprezentantka Slovenska v športovom lezení, v kategórii U20.
„Uvedomila som si, že chcem žiť naplno a ísť za svojimi snami, nie sa uspokojiť s priemerom,“ hovorí nadaná Žilinčanka, ktorá svojím výkonom popri viacerých oceneniach posunula aj slovenské ženské maximum v skalnom boulderingu.
„Za posledné obdobie som spravila výrazný pokrok najmä vďaka systematickému tréningu a maximálnemu nasadeniu môjho trénera Tomáša Bintera,“ hovorí mladá lezkyňa, ktorú približne o týždeň čakajú Majstrovstvá Európy mládeže v Taliansku.
Lezenie vraj pre vás nie je len šport. Ako ho teda vnímate?
Pomáha mi spoznávať samú seba. Nielenže ma učí disciplíne, vytrvalosti, trpezlivosti, pokore či schopnosti zvládať stres, ale pomáha mi prekonávať aj vlastné limity. Či už fyzické alebo psychické. To všetko ma posúva vpred a vďaka tomu sa rozvíjam nielen ako športovec, ale aj ako človek.
Lezenie mi v tomto zmysle pomohlo veľa pochopiť a dalo mi cenné lekcie do života. Začala som z iného uhla vnímať svoje telo i zdravie vrátane psychického. Okrem toho som spoznala mnoho skvelých ľudí a v neposlednom rade ide o aktivitu, ktorá ma stále baví a napĺňa.
Sever Slovenska môže zostať bez jahôd. Niektoré plantáže zničil mráz, počítajú na nich škody Čítajte Vďaka lezeniu som si uvedomila, že chcem žiť naplno a ísť za svojimi snami, nie sa uspokojiť s priemerom. Pretože ten, kto dokáže snívať vo veľkom, dokáže dosiahnuť aj veľké veci.
Začali ste pritom pred siedmimi rokmi ako 12-ročná. Ako si spomínate na prvé lezenie?
Vybrali sme sa liezť s bratom, ktorý mal priateľku lezkyňu a vzhľadom na to, že máme odjakživa skvelý vzťah, vzali ma na skaly so sebou. Vyskúšala som, no dalo mi to zabrať. Bola jeseň, chladno, mrzli mi prsty, nedokázala som sa riadne držať, príliš sa mi nedarilo.
Dokonca som sa rozplakala a nechápala som, čo tam vôbec robím. Moja neschopnosť ma síce hnevala, no odmietala som sa vzdať a rozhodla sa dokončiť to, čo som začala.
Priebežne som s bratom chodila liezť zhruba raz do dvoch týždňov, čím sa všetko rozbiehalo.
Ako ste napredovali? Kedy ste sa od skál dostali do centier na steny a bouldrovky?
V Žiline vtedy ešte neexistovali centrá s takýmito stenami, respektíve len jedna maličká bouldrovka v areáli Žilmontu alebo stará bouldrovka K2, kde však bolo pre nás drahé vstupné. Preto sme radšej chodievali na skaly alebo na stenu s lanom do Považskej Bystrice.
Kedy nastal zlom a dostali ste sa na svoju prvú súťaž?
Šport ma celkovo vždy veľmi bavil, v tej dobe som sa venovala aj scénickému tancu – baletu, ale aj turisticko-orientačnému behu. Denný rozvrh som mala teda celkom bohatý, no lezenie ma bavilo natoľko, že som trénovala cez všetok voľný čas. Po vzniku novej steny K2 som začala liezť práve na nej.
Počas týždňa má bežne aj šesť tréningov. (zdroj: IG Sára Šimeková/Zděnek Král)Pomáhal mi pritom Marek Repčík, ktorý síce nemá trénerské vzdelanie, no aj vďaka nemu som robila postupné pokroky.
A hoci som v hlave nemala jasný cieľ, túžila som sa neustále zlepšovať, až som sa v roku 2020 dostala na svoje prvé väčšie preteky. Na majstrovstvá Slovenska v žilinskej LA SKALE, kde som skončila tretia vo svojej kategórii U16.
Pre mňa to znamenalo pomerne veľký zlom, aj keď nešlo o žiadny zázračný výsledok. Dovtedy som ale nad vrcholovou úrovňou lezenia ani nerozmýšľala, pretože som začala v dosť neskorom veku, nemala som žiadne špecializované vedenie a aj moji rodičia boli voči tomu skeptickí.
Nemyslela som si, že existuje reálna šanca lezeniu sa venovať na vrcholovej úrovni.
Avšak práve po týchto pretekoch za mnou prišiel reprezentačný tréner s tým, že vo mne vidí potenciál. Navrhol mi stať sa súčasťou reprezentácie v rámci širšieho výberu. A pre mňa to bol kľúčový okamih, zrazu som uverila, že možno mám šancu niečo dosiahnuť.
Kedy má lezec potenciál? Čo hrá najväčšiu rolu? Ide skôr o fyzickú zdatnosť, techniku alebo kombináciu mnohých faktorov?
Lezenie nie je len čisto fyzický šport, podstatné sú aj ďalšie faktory. Technika, psychická odolnosť, dynamika, taktika, schopnosť zvládať stres... Lezenie je naozaj komplexný šport a svoju úlohu zohráva kombinácia rôznych fyzických aj psychických aspektov.
Ja si však nedovolím tvrdiť, vďaka čomu ma vtedy reprezentačný tréner oslovil. Možno vo mne len videl odhodlanie pracovať na sebe.
Zúročili ste v lezení predsa len aj schopnosti zo svojich ďalších aktivít?
Určite, telo schopné zvládať pomerne veľkú záťaž vie lezeniu značne pomôcť. Dôležitá je aj celková kondícia. Vďaka scénickému tancu som napríklad nadobudla ohybnosť a balans, čo využívam doteraz.
Na rozkošných králikoch si zakladajú amatérsky biznis. Problém sa rozrastá, upozorňuje chovateľka Čítajte Ako často trénujete?
Závisí od konkrétneho obdobia, zovšeobecniť sa to príliš nedá. Počas bežnej prípravy mám do týždňa zhruba šesť lezeckých tréningov s tým, že niektoré sú aj dvojfázové. Zároveň mám v rámci týždňa aj doplnkové tréningy.
A mimo všetkého stíhate aj školu. Teraz končíte strednú, chystáte sa zdravému životnému štýlu venovať v rámci ďalšieho štúdia?
Skĺbiť šport a školu je ťažký oriešok a časovo to je niekedy naozaj náročné. Škola mi ale našťastie vychádza v ústrety a snaží sa mi pomáhať, za čo jej ďakujem.
Nechcela som dať vzdelanie na druhú koľaj, a preto som sa rozhodla pre gymnázium. Nebudem ale klamať, že niekedy by som si naozaj želala byť radšej na nejakej športovej škole.
Tento rok som absolvovala aj akreditovaný kurz pre získanie kvalifikácie na trénera športového lezenia u organizácie LANO a v tomto smere by som rada pokračovala aj študijne. Hlásim sa na školu zameranú na trénerstvo, výživu, psychológiu a regeneráciu. V budúcnosti by som sa tejto oblasti chcela venovať viac profesionálne.
Čo považujete doteraz za svoj najväčší úspech?
Najviac si cením asi druhé miesto na Európskom pohári mládeže vo Švajčiarsku z minulého roka. Nejde len o samotný výsledok. Pre mňa bolo dôležité aj to, že sa ukázal výsledok dlhodobej práce, hlavne na odstraňovaní nedostatkov.
Už dlhodobo sa zameriavame na moje psychické nastavenie a práve na týchto pretekoch som bola schopná bojovať do poslednej chvíle a nevzdať sa ani po tom, ako som spravila veľkú chybu.
Na čom pri lezení myslíte? Je pravda, že hlava je zameraná len na cestu a nič naokolo akoby neexistovalo?
Každý to má inak, aj mne sa myšlienky líšia naprieč tréningami. Na psychickom nastavení pracujem s mojím trénerom aj športovou psychologičkou, ktorí mi v tejto oblasti veľmi pomáhajú.
Niekedy mám pri lezení hlavu prázdnu a všetko ide automaticky samo, akoby telo vyplo hlavu a ja proste viem a cítim, čo potrebujem spraviť. Inokedy zas leziem príliš vedome, v hlave mi idú myšlienky, že už na to nemám, že už dlhšie nevydržím, či pocit, že v každom kroku padám.
Hlavou by som sa v takých momentoch dostala zo steny dole skôr, než by poľavilo samotné telo.
Hanbil sa, že je chudý. Z mladého Slováka je teraz hora svalov, ktorá dobyla Európu Čítajte Bojíte sa pádu? Limituje vás strach podobne ako zo začiatku?
Bála som sa pádu aj lezenia, pričom som mala problém proti tomu bojovať. Avšak strach je len prirodzený obranný mechanizmus, s ktorým sa našťastie dá naučiť pracovať.
Ja som svoje hranice posúvala a dnes ho už pomerne dokážem vyhodnotiť ako iracionálny. Bojím sa predovšetkým neúspechu. Strach má skrátka viaceré podoby a každý bojuje s tým svojím, je ale dôležité ho nenechať vyhrať.
Čo sa týka rizika úrazu, prípadne aj odporúčaní pre začiatočníkov, sú bezpečnejšie nižšie bouldrovky alebo vyššie lezecké steny s istením?
Treba povedať, že pokiaľ človek ovláda základné techniky istenia a ľudia sa navzájom kontrolujú, lezenie s lanom je bezpečnejšie ako bouldering. Noví lezci ale často radi začínajú na bouldrovkách, pričom neovládajú techniku padania.
Väčšinou teda nedochádza k zraneniam priamo pri lezení, ale až pri páde zo steny.
Bouldering si môže skúsiť každý, keďže nepotrebuje druhého človeka na istenie, no pokiaľ by chcel získať dobré lezecké aj technické základy a neublížiť si, je dobré aspoň prvé razy poprosiť o rady inštruktora alebo trénera.
Vám sa darí vyhýbať zraneniam?
Hoci sa im prirodzene snažím vyhýbať, sú súčasťou vrcholového športu. Práve minulý rok som nepríjemne spadla z bouldrovky a skončila s vykĺbeným lakťom. Aj to je podľa mňa súčasť vrcholového športu.
Majú to inak ženy v lezení ťažšie než muži? Môžu sa im vyrovnať?
Ak ide o vrcholové lezenie, ženy sa mužom po viacerých stránkach určite nevyrovnajú. Genetické predpoklady celkovej sily a reakcie organizmu na záťaž žiaľ neoklameme. V istých oblastiach majú muži určite lepšie predispozície.
Na druhej strane, v oblasti šikovnosti, techniky a možno i psychického nastavenia ich vedia ženy neraz prekonať.
Čo vy osobne považujete za prekročenie svojich limitov? Čo najťažšie ste vyliezli?
Mám vylezený 8B boulder na skalách v Českej republike, čím som posunula slovenské maximum v horolezectve. Tento výkon je pre mňa cenný, no skrýva sa za ním úsmevný príbeh, kedy sme si s trénerom po nevydarených pretekoch vyšli vyčistiť hlavu na skaly.
Toto je najlepšia jedenástka 21. kola dedinských futbalových súťaží v Žiline Čítajte Spomínaný boulder som vyliezla v priebehu dvoch lezeckých dní, čo iní nacvičujú aj niekoľko týždňov. Výsledok ma teda príjemne potešil a prekvapil. Celkovo by som tiež rada podotkla, že náročnosť pri lezení nezodpovedá vždy rovnakým aspektom. Niekedy ide skôr o mentálnu stránku, inokedy lezca potrápi technika alebo silová stránka. Každý boulder je unikátny a preverí odlišné stránky človeka.
Čo sa pri ňom na súťaži vôbec hodnotí?
Na pretekoch je stanovený časový limit, v ktorom má pretekár neobmedzené množstvo pokusov, no vždy je cieľom vyliezť boulder na čo najmenej pokusov. Hodnotí sa teda počet topov (vylezených bouldrov), počet zón a počet pokusov na ich dosiahnutie.
Za posledné obdobie som spravila výrazný pokrok najmä vďaka systematickému tréningu a maximálnemu nasadeniu môjho trénera Tomáša Bintera. Pomerne často za ním cestujem do Prahy, kde mám skvelé zázemie. Tamojšie cesty mi pomáhajú v príprave na preteky.
Ako by ste oproti iným mestám, aspoň v rámci Slovenska, zhodnotili lezecké zázemie a možnosti v Žiline?
Myslím si, že pre bežných lezcov a komerciu má aktuálne skvelé zázemie, či už ide o veľkú komunitu lezcov alebo dve veľké steny so všetkým potrebným. Hoci v Bratislave je možností o trochu viac, Žilina je podľa mňa rovnocenným centrom lezenia. A to aj vďaka LA SKALE, kde sa koná množstvo pretekov. I celková popularita lezenia v tomto meste stále narastá.
Neexistuje, aby tam rodičia prišli za trénerom. Slovenský tínedžer sa presadil vo fínskom hokeji Čítajte
