V sobotu 5. apríla mala v Mestskom divadle Žilina svetovú premiéru autorská inscenácia VOJNA. MIER. v réžii Eduarda Kudláča. Viac o projekte, jeho východiskách a témach sa porozprávala dramaturgička a spoluautorka libreta Zuzana Palenčíková s režisérom a spoluautorom Eduardom Kudláčom.
Pôvodne sme mali naštudovať dvojdielnu inscenáciu dramatizácie Tolstého románu Vojna a mier. Čím viac sme sa však s týmto románom zoznamovali, tým viac sme sa od neho odpútavali a vznikol čisto autorský projekt. Ako to vznikalo?
Čím viac som prenikal do štruktúr románu, tým viac sa mi zdalo, že je to rozprávanie o existenciálnom pocite z vojny a mieru ako konceptu. Tolstého román je až príliš zaťažený reáliami a figúrami, ktoré sú dnes ťažko čitateľné, preto sme sa najskôr rozhodli, že použijeme len pár motívov. Skončilo to tak, že inscenácia s románom nemá nič spoločné a je to autorský koncept. Zostal tam motív mileneckého trojuholníka, ktorý sa ale nedá považovať za výlučne Tolstého motív.
Odpútať sa od Tolstého románu bolo nevyhnutné. Okrem vzťahového trojuholníka nás zaujalo aj Tolstého filozofovanie o historiografii. V kontraste k osobnej slobode Tolstoj často vyzdvihuje nevyhnutnosť ako základný princíp histórie a života. A tu sa začalo naše uvažovanie o tom, ako sa píšu dejiny, ako sa téma slobody a nevyhnutnosti objavuje v kontexte vojen, revolúcií a zmien.
Vojna je všadeprítomná už roky. Vždy bola neoddeliteľnou súčasťou našej existencie. Na akých princípoch funguje a čo za nimi stojí? Aký je rozdiel medzi veľkými a malými dejinami, kto ich tvorí, kto ich moderuje? Projekt Vojna. Mier. je istým spôsobom aj reflexiou na to, čo zažívame v súčasnosti, ale nie je to politická alebo spoločenská reflexia. Ide o filozofické uvažovanie o tom, čo samotné koncepty vojny a mieru znamenajú.
Príbeh je okrem súčasnosti zasadený do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dôvodom ale nie je téma normalizácie, aj keď tiež intenzívne ovplyvnila malé dejiny našich hrdinov a hrdiniek. Obidvaja sme boli vtedy malí a systém nás držal v permanentnom napätí, že vojna je na spadnutie. A práve táto skutočnosť rámcuje celý projekt.
Rozmýšľal som, kedy som mal najintenzívnejší pocit z ohrozenia na existenciálnej úrovni a spomenul som si na svoje detstvo a na sedemdesiate-osemdesiate roky, keď sme žili pod neustálou hrozbou napadnutia jadrovou zbraňou. Žili sme v bipolárnom svete, kde bolo politicky jasné, kto je priateľ a kto nepriateľ. Pozadím konfliktu je strach, nespokojnosť, agresia či frustrácia.
Hádzanie granátom na telesnej výchove, všetky tie inštruktážne videá a propagačné materiály sa dnes zdajú byť absurdné. Keď si uvedomíme, ako sa celá téma vojny a ohrozenia dostala do najbežnejšieho života. Všetko bolo veľmi prepracované a dôsledne nasimulované. V podvedomí ľudí neustále udržiavali blízkosť nebezpečenstva.
Príbeh sa odohráva v expozícii múzea v súčasnosti, kde rekonštruujeme výsek života jednej obyčajnej rodiny zo sedemdesiatych rokov počas normalizácie. Paralelne sa príbeh odohráva v archíve múzea. Téma archívu je z filozofického hľadiska veľmi zaujímavá. Archív totiž nie je len miestom uchovávania informácií, ale nástrojom moci. Každé uchovávanie a archivovanie je procesom rozhodovania o tom, čo bude zahrnuté a čo bude vynechané. Tento otvorený koncept archívu sa stal kľúčovým prvkom pri tvorbe inscenácie.
V galérii to funguje tak, že odborník – historik či teoretik umenia, ktorý dokáže posúdiť kvalitu diela, rozhodne o tom, či patrí alebo nepatrí do histórie, či má zmysel ho uchovávať alebo sa môže rozpadnúť v zabudnutí. Túto istú otázku sme si sami položili v súvislosti s veľkými a malými dejinami. Kto je ten, kto povie, že tento príbeh je zaujímavý a stojí za to ho uchovať?
V našej histórii nemáme Napoleonov, ale aj vo veľmi banálnych príbehoch dokážeme nájsť obrovské rozhodnutia plné tráum a zodpovednosti. Je to len otázka mierky a tú mierku skúmame na pozadí archívu, lebo archív je niečo, čo je exaktne pomenované a čo narába s exaktnými faktami. V istom momente sa tieto dva svety – expozícia a archív – prepoja práve preto, lebo žijeme v špirále dookola sa vracajúcich modelov udalostí, v rovnakých témach, v rovnakých modeloch manipulácie, rovnakých frustráciách.
Krájal i so slzami v očiach, ako šéfkuchár si zažil veľa. Za hranicami sa začal cítiť viac doma než na Slovensku Čítajte Projekt si v istom momente nazval nespievanou operou. Sugestívna hudba Petra Machajdíka nás bude sprevádzať takmer celým predstavením.
Nespievaná opera vychádza z celej koncepcie. Vytiahli sme pomerne banálny časový úsek jednej rodiny, ktorá istým spôsobom napĺňa štandard tzv. sivej socialistickej rodiny. Zdanlivo usporiadaná a bez akýchkoľvek výstrelkov. Postupne ale zisťujeme, že to tak úplne nie je. Každý z tých ľudí má nejaký príbeh a my sme sa tomuto fragmentu príbehu rozhodli prideliť istý typ pompéznosti.
Prostredníctvom expozície v múzeu môžeme nahliadnuť do ich súkromia. A keďže väčšinou sa vtedy mlčí, tak z toho technicky vznikla nespievaná opera. Každodenné činnosti ako príchod domov, varenie, pozeranie televízie atď. sú prekryté hudbou Petra Machajdíka.
História nikdy nebola súhrnom všetkého, čo sa kedy stalo. Pracovali sme s konceptom toho, že história sa kurátoruje. Kto teda ovplyvňuje tento kurátorský výber? Totalitné režimy, ale nielen tie, cielene prepisovali históriu. Tak sme sa dostali až k vymazávaniu nepohodlných osôb z dejín, ktoré je súčasťou aj nášho príbehu. V našej inscenácii však nepracujeme s príbehmi a osudmi, ktoré sa naozaj stali, tie sú len inšpirované kontextom doby.
Nejde o reálne príbehy. Príbeh tejto rodiny je zostavený tak, aby bol komplexne uzavretý a aby sa v ňom odohral milenecký trojuholník. Niektoré postavy sú vytvorené z nuly, ale niektoré z postáv sú inšpirované veľmi konkrétnymi príbehmi ľudí, pomerne aj známymi.
Išlo nám o zobrazenie toho, akým spôsobom režim pracoval s manipuláciou, akým spôsobom bol nachystaný trestať a dozorovať váš ďalší život, čiže akým spôsobom udržiaval pocit strachu tak, aby mal voľné ruky.
Čo bude s haluškárňou v centre Žiliny? Na stole sú dve ponuky, neviem si predstaviť ústretový krok, vyhlásil primátor Čítajte Do poslednej chvíle sa nám v tomto projekte vynárali nové obrazy, ktoré všetko umocňovali. Do poslednej chvíle sme skladali výsledný tvar.
Tento otvorený proces je pomerne neistý, ale zároveň naplňujúci a autentický, lebo v istom zmysle tu nejde úplne o to, čo sa na konci vyprodukuje, aj keď to je, samozrejme, absolútne nedeliteľnou súčasťou. Osobne som vďačnejší za ten proces, ktorý môžem zažiť a za myšlienky, ktoré môžem venovať nejakej téme. V záplave generovanej (aj umeleckej) tvorby, ktorú zo seba chrlia nielen umelci, ale aj umelá inteligencia, a kde si dovolím povedať, že sme videli už takmer všetko, čo je možné v rámci žánrov vidieť, sú najzaujímavejšie a budú najzaujímavejšie aj v budúcnosti – konzistencia a autenticita.
