ŽILINA. Už 17. rok vchádza do izieb, ktoré sú neraz naplnené obavami, frustráciou aj strachom. Žilinčanka MICHAELA PASTORKOVÁ sa do nich ako zdravotná klaunka snaží prinášať radosť.
Do nemocníc či zariadení seniorov prichádza s ponukou nenútenej zábavy. A ako potvrdzuje, smiech nepozná vek. Občas sa však pre náročnosť situácie smejú aj cez slzy.
„Vždy som len ťažko prehrýzla prípady, keď boli deti v nemocnici samy. Buď rodičov nemali alebo s nimi byť nemohli,“ hovorí s tým, že obzvlášť náročné boli pre ňu v začiatkoch aj návštevy detí na psychiatrii. Po rokoch skúseností však na veci nahliada inak.
Vypracovala sa dokonca na klaunku, ktorá je schopná venovať sa aj seniorom. Na to každý z tímu povahu nemá.
„Človek sa totiž okrem staroby dotýka aj pominuteľnosti a témy smrti. Aj my sme vo veku, keď nám odchádzajú nielen starkí, ale aj rodičia. Musíme to mať v sebe vyriešené,“ podotýka Pastorková, ktorá je známa ako sestrička Krvinka Obehová. Okrem účinkovania v špeciálnych programoch koordinuje aj celý severoslovenský klaunský tím.
Po nasadení červeného nosa rozdávate energiu. Nechýba občas aj vám?
Občas áno. Keď cítim, že mi chýba, dopĺňam. Ako klauni sa síce rozdávame, no dôležité je vždy si niečo nechať aj pre seba.
Keď chceme šíriť radosť, musíme sa v prvom rade vedieť postarať o seba. Prázdna nádoba kvety nepoleje. Snažím sa dbať na dostatok spánku, oddychu aj zážitkov. Trávim čas s rodinou a pritom si plánujem aj chvíle pre seba.
Ďalej sa dočítate aj:
- aké prípady sú pre ňu najťažšie,
- ktoré situácie ju zvyknú dojať,
- v čom je náročnejšia práca so seniormi,
- čo ju dodnes hreje pri srdci.
Podľa mňa na poslaní zdravotných klaunov je najnáročnejšia práca s emóciami. Snažíme sa všetko citlivo vnímať, následne aj adekvátne spracovať a priniesť zmenu atmosféry a zlepšenie nálady. Aby sme dokázali druhým tieto emócie ponúknuť, musíme byť najskôr my sami dostatočne vyživení.
Boli ste tak nastavená vždy alebo ste sa psychohygienou začali zaoberať až pri klaunovaní? Obohatilo vás v tomto zmysle?
Kedysi som to mala inak. Mala som pocit, že musím byť všade a všetko skúsiť. Teraz viem, že je dôležité sa vedieť aj zastaviť. Vďaka klaunovaniu rastiem umelecky aj ľudsky.
Najväčšia partia značkárov napreduje, žilinskí dobrovoľníci pripravujú pre turistov nové trasy Čítajte Zdravotnou klaunkou som už 17. rok. Začínala som počas štúdia na vysokej škole v Trnave, pracovala som vtedy v žilinskom rádiu Fajn a v bratislavskej hudobnej televízii musiq1.
Dnes žijem v Žiline, som vydatá, mám dve deti, pracujem ako moderátorka na voľnej nohe, pravidelne moderujem rôzne podujatia a podcasty a z času na čas sa venujem aj divadlu. Takáto rôznorodá práca je pre mňa prevenciou proti vyhoreniu. Som spokojná, že robím, čo ma baví a napĺňa.
Základné pravidlo je teda postarať sa sám o seba, potom šíriť energiu ďalej. Máte ale overené tipy aj pri zabávaní pacientov?
Je to taká alchýmia. Kombinácia naučených klaunských princípov a momentálnej improvizácie.
Napríklad veľmi dobre funguje, keď kolegu poprosím, aby zatvoril dvere a on ich zatvorí zvonku a zostane stáť na chodbe. To môže byť dobrý začiatok komickej situácie plnej pohybových gagov, ktoré vzniknú z toho, že sa nevieme zmestiť do dverí alebo nájsť správny spôsob vstupu do izby či zaklopania.
Do nemocničných izieb prichádza s nenútenou zábavou. (zdroj: Červený nos)Využívame ukulele, prácu s hlasom, pohyb, priestor a rekvizity. Napríklad žonglovacie šatky, pískacie zvieratká či bublifuk.
Do izby, ktorá môže byť naplnená frustráciou, strachom a bolesťou, prinášame pozitívnu energiu. Pacienti nás prijať môžu, no nemusia. Preto klopeme a pýtame sa, či môžeme vojsť. Vnímame ich súkromný priestor a dávame im možnosť rozhodnúť sa.
Ktoré prípady sú pre vás najťažšie?
Vždy som ťažko prežívala, keď boli malé deti a bábätká v nemocnici samy. Buď rodičov nemali alebo s nimi byť nemohli. Keď navštevujem ťažko choré deti napojené na prístroje a majú pri sebe milujúcu a podporujúcu rodinu, je to pre mňa oveľa zvládnuteľnejšie ako vidieť v rovnakom stave deti samotné.
V ťažkých chvíľach si pripomínam vetu psychoterapeutky Barbory Kuchárovej, že musíme vedieť, kde sa naša misia končí. Na čo reálne dosah mám a čo ovplyvniť nemôžem.
Stáva sa, že vás situácia dojme?
Napríklad nedávno na izbe, pri malom bábätku. Maminka ho držala v náručí. Ani nemrklo a sledovalo našu hru so žonglovacími šatkami. Červená šatka zmizla, modrá sa objavila, žltá mi pristála na hlave. Dieťatko sa nahlas rozosmialo. Celú izbu naplnil krásny detský smiech. Mama bola dojatá a my tiež.
