Vo veku 73 rokov zomrela po dlhej a náročnej chorobe novinárka Eva Bučová. Stála pri zrode Žilinských novín.
Blízki zverejnili v jej mene a jej slovami na sociálnej sieti oznam o úmrtí a zároveň pozvanie na poslednú rozlúčku.
„Dlho som sa neozvala. Jednak nebolo veľmi s čím a v poslednom čase mi bolo naozaj šoufl. Ale mám pre vás novinku. Dnes na obed som získala nový flek v nebeskej redakcii. Ťukáme tu s otcom do starých písacích strojov Consul a robíme Nebeské noviny. Konečne zas nejaká práca. Doma ma z toho ležania išiel šľak trafiť! Možno si myslíte, že som definitívne preč, ale ešte vás pozývam na poslednú cigu. Tá bude v piatok 21.3. o 11.00 hod. v dome smútku v Stráňavách. Ale smútok mi tam nenoste! Rauchneme si a pospomíname na staré dobré časy. Teším sa na vás,“ podpísala sa Eva alias "Eston" pod svoj posledný status.
Eva Bučová bola pri tom, keď na hlavičke prvého čísla Žilinských novín bol dátum utorok 20. jún 2000. O tom, s akou zanietenosťou a nadšením venovala svoju energiu vznikajúcim novinám, svedči aj toto vyjadrenie.
„Pre noviny ráno čo ráno zapíname počítače, hľadáme témy, ktoré by ich dokázali zaujať, stretávame sa s ľuďmi, ktorí majú čo povedať. Častokrát nerozlišujeme, či je piatok alebo sviatok, lebo ŽILINSKÉ NOVINY musia vyjsť, aj keby náhodou slnko nevyšlo. Som rada, že tu môžem pracovať a písať pre vás, milí naši čitatelia,“ odkázala rodáčka z Palúdzky.
Do zdevastovaného zámku vrazili milióny. Manželia naďalej financujú práce z vlastných úspor Čítajte Takto si na Evu Bučovú spomína jej bývalý kolega Alojz Mintal:
„Evku som spoznal ako kolegyňu ešte v azda najznámejšej a tradičnej žilinskej redakcii Cieľ, kde preberala po mne novinárske žezlo, pracovný stolík i písací stroj v čase, keď som odchádzal do Televízie Sever. Bolo to presne v máji 1994, keď nastupovala do tejto redakcie, s ktorou som i naďalej spolupracoval ako externý dopisovateľ. A tak konkrétne s Evkou sme sa často stretávali v redakcii, na rôznych tlačových besedách, ale i na neformálnych novinárskych podujatiach. Pomáhali sme si navzájom veľmi kolegiálne pri tvorbe redakčných tipov, reportáží. Na podujatiach sme strávili veľa času, rozprávali sme sa o našej práci, o Žiline, o ľuďoch, ako im treba pomáhať.
Evka nebola typom novinárskeho kritika, skôr sa zaoberala osudmi ľudí, ktoré jej nikdy neboli ľahostajné. Hľadala cesty k ním. Veľa rokov sa prakticky venovala aj ľuďom zo žilinskej Únie nevidiacich a slabozrakých, čo svedčí o jej prístupe a duši. Neraz som ju s nimi stretával i na vychádzkach priamo v uliciach nášho mesta, kde im robievala priamu oporu a dozor.
Okrem toho mala veľmi rada prírodu. Nielenže o nej písala napríklad v periodiku Letu zdar, ale i so synom Jankom poštové holuby priamo chovala a bola členkou Základnej organizácie chovateľov poštových holubov Stráňavy. V ostatných rokoch jej už zdravotný stav nedovoľoval priamu činnosť, no i tak ma nechala viackrát pozdravovať a poslala celkom nezištne do mojej žilinskej záchrannej staničky pre mestské holuby na Solinkách - krmivo pre osirelé, zblúdené a neraz i zranené letúne. Čo svedčí o jej duši.
Spomínam si, pri jednom priateľskom stretnutí, oslave, sa mi Evka zdôverila: Lojzko, ja som sa najskôr v začiatkoch obávala, aké to bude ťažké – práca v novinárčine a či to vôbec všetko zvládnem a k tomu – po takomto novinárovi! Evka, odvetil som jej, si na to dosť šikovná, je dobre, že si si verila a aj bravúrne toto zvládla. Máš na to ale i určité vrodené dispozície. Evka bola totiž dcérou jedného zo zakladateľov žilinského Cieľa Vlastimila Hejhala. Česť jej pamiatke a nech sa jej dobre darí v novinárskom nebíčku.“
Viaceré nehnuteľnosti za pár tisíc predávajú i v Žilinskom kraji. Štát sa zbavuje ďalšieho majetku Čítajte
