ŽILINA. Už siedmy rok je záhrada rodinného domu v Bytčici pri Žiline plná zvierat. Okrem pštrosov či poníka v nej majiteľka chová vyše stovky králikov. Žilinčanka MONIKA KUČESOVÁ pritom nie je len vášnivou chovateľkou, ako tajomníčka sa podieľa aj na fungovaní Slovenského zväzu chovateľov v Žiline.
V oblasti je stále aktívna a poradiť dokáže aj ďalším. Poukazuje pritom na rozvážnosť aj zhodnotenie viacerých faktorov pri začatí s chovom. Zvážiť ponuku predávajúceho sa dnes oplatí aj pri kúpe domáceho miláčika.
„Momentálne sa rozmohli takzvané preukazy výpisu predkov. A to pri zdrobnených králikoch, ktoré na internete ponúkajú na predaj rôzne chovateľské stanice. Ide o vymyslené slová zo strany niekoho, kto sa rozhodol chovať domácich miláčikov a založiť si na nich biznis,“ upozorňuje s tým, že tieto roztomilé králiky nemajú s čistokrvnými zväčša nič spoločné.
"Problém sa pritom rozrastá. Keďže ľudia nepoznajú systém fungovania chovateľstva, často si realitu ani neuvedomujú,“ podotýka Monika Kučesová.
Sobášny palác v Bytči si pamätá na bujaré svadby i časy úpadku Čítajte V chovateľstve ste vyskúšali veľa, od koní cez sliepky po králiky. Tie sú vo vašom dvore zrejme najpočetnejšie. Kedysi ste spomínali 140 kusov. Koľko je ich dnes?
Priestory kapacitou nepustia, takže som stále na podobnom čísle. Mám ale pár prírastkov, ktorým bolo treba nájsť miesto. Aj o tom je chovateľstvo. Staršie kúsky musíme vedieť ponúknuť ďalej a venovať sa mladým. Či už v rámci chovu alebo výstav.
Ako často sa na nich zúčastňujete?
Výstavy sa začínajú v úvode septembra, keď už väčšina králikov dosiahne dospelosť, zhruba šesť mesiacov od ich narodenia. V danom čase majú už všetky potrebné znaky.
Okrem týchto výstav mladých králikov sa organizujú aj rôzne miestne či oblastné podujatia, ktoré pripravujú organizácie v rámci svojho pôsobenia. Vrcholom sezóny je pritom národná výstava v Nitre, kde sa na jednom mieste stretnú králiky z územia celého Slovenska.
Keďže som členkou klubu, v rámci neho sa ešte osobitne sústredíme na špeciálne výstavy konkrétnych plemien. U nás ide napríklad o klub českých a nemeckých strakáčov v rozličných farebných rázoch.
V čom je chov takýchto čistokrvných plemien najnáročnejší?
Človek sa mu musí venovať hlavne s radosťou. Prvoradé je nájsť si pre seba vhodné plemeno. Zabrať dá aj dostupnosť krvnej línie, za čím musí človek neraz vycestovať podľa výskytu aj do zahraničia. Musí mať kontakty.
Už si Žilinčan, objímali ho ultras. Bartovič čerpá z Kloppa, kabínou sa ozývala len angličtina Čítajte Treba si tiež vedieť vybrať jedince, ktoré do chovu naozaj patria. Pre dosiahnutie správnej veľkosti, kvality srsti aj celkového zdravia je nevyhnuté dbať na vhodnú stravu. Pozor musíme dávať i na očkovanie, keďže sa králiky počas výstav pohybujú medzi ďalšími jedincami z rôznych krajín sveta a všeobecne sú dosť háklivé.
Aby získal začínajúci chovateľ prehľad, je najlepšie navštíviť tieto výstavy?
Záleží na tom, aký je jeho zámer. Ak chce chovať čistokrvné plemená, treba prísť aspoň na miestnu výstavu. Nájsť sa dajú už aj na webových stránkach, pričom pravidelne sa konajú napríklad v Žiline, ale aj Svrčinovci, Rakovej či Beluši. Najviac ich je vždy na jeseň.
Ak by chcel mať človek ešte širší záber, treba ísť na väčšiu výstavu, kde uvidí oveľa bohatšiu ponuku králikov. V rámci národnej výstavy v Nitre sú plemená od obrovských cez veľké až po zdrobnené králiky s najrôznejšími farebnými rázmi aj druhmi srsti.
Záujemca má teda širší výber a vie zhodnotiť, čo by sa mu pozdávalo. Teraz majú napríklad ľudia radi baránky, ktoré sú typické padnutými ušami. Takmer každý si však stereotypne myslí, že musí byť automaticky veľký. Druhov je ale mnoho viac, vrátane drobného.
Tiež zaváži, či chce mať z neho človek miláčika alebo mu ide skôr o úžitok z mäsa. Okrem iného sa musí zohľadniť aj priestor a kapacity. Pred samotnou kúpou je skrátka potrebné zodpovedať si celý rad otázok.
Treba dávať tiež pozor, od koho králika kupuje? Sú smerodajné aj dokumenty?
Ak sa bavíme o laikovi, ktorý chce chovať čistokrvné zvieratá a nemá v pláne ich ponúkať ďalej, papiere nepotrebuje.
Tie sú nositeľmi rodokmeňa a dôležité sú napríklad pri spájaní samcov a samíc, kedy sa chovateľ utvrdí v tom, že nie sú príbuzní. Inak by mohlo dôjsť ku genetickým problémom a hrozí aj prenášanie chorôb.
Navyše, ak chce chovať čistokrvné králiky, musí sa stať členom nejakej organizácie, ktorých je na Slovensku nespočetne veľa. Efektívne je tiež navštíviť chovateľa osobne a byť s ním v kontakte. Okrem toho, viesť rodokmeň môžu len členovia, teda registrovaní chovatelia.
Stretávate sa aj s prípadmi, keď sú tieto pravidlá napriek ich významu porušované?
U nás sú všetky králiky na výstavách tetované, čo svedčí o prítomnosti rodokmeňa. Momentálne sa ale rozmohli takzvané preukazy výpisu predkov. A to pri zdrobnených králikoch, ktoré na internete ponúkajú na predaj rôzne chovateľské stanice. V podstate nie sú registrované pod záštitou žiadneho zväzu chovateľov.
