ŽILINA. ALEXANDER SIMON, známy aj ako Šaňo, má na konte 1117 odbehnutých maratónov. Za svoju dlhoročnú športovú kariéru už prakticky raz obehol Zem. V tréningovom zošite eviduje viac ako stotisíc nabehaných kilometrov.
Má 77 rokov a stále behá. Maratóny už trénuje tak, že behá maratóny. Prvý absolvoval v roku 1982, keď mal 32 rokov, tristovku prekonal v roku 2005, päťstý v roku 2008 a keď sme o ňom písali naposledy, v roku 2015, mal na konte maratónsky beh s poradovým číslom 818.
Na prvý pohľad je to možno len suchá štatistika, ale v roku 2003 dokázal absolvovať 46 maratónov. Nestačilo mu to. Ako šesťdesiatročný zabehol v roku 2007 neuveriteľných 76 maratónskych tratí. V Ostrave išiel ako prvý Slovák dokonca päť maratónov za päť dní. Za 35 rokov behania sa jeho ročný priemer šplhá k číslu 32.
Podarilo sa mu to aj preto, že maratónsku trať má doslova za domom. V žilinskom parku na Bôriku je Hamburg, certifikovaná maratónska trať inšpirovaná mestom v Nemecku, kde sa jej originál nachádza.
Majstri sveta v ryžovaní zlata trénujú v garáži. Začať sa dá v každom veku, tvrdia Prievidžania Čítajte Píše sa rok 2025 a maratónec Šaňo už prekonal aj hranicu štyroch jednotiek, ku ktorým sa chcel vo svojej kariére dopracovať a pri behu. K 31. januáru má na konte 1117 behov na maratónskej trati dlhej 42 195 metrov.
Či toto číslo platí aj v čase zverejnenia nášho rozhovoru, nie je isté. V tejto chvíli ich môže byť už celkom pokojne aj viac.
Na čo najčastejšie myslíte na maratónskej trati?
Keď bežím, často sa nevenujem len výkonu, ale aj vlastným pocitom. Keď som sám so sebou, zvykne mi to prechádzať hlavou. Snažím sa nenechať sa ovplyvniť negatívnymi myšlienkami. Iba si kontrolujem na stopkách rýchlosť, aby to nebolo pomalé a ani rýchle. Občas si vychutnávam prírodu a len si v duchu hovorím, že robím to, čo ma baví.
Niekedy sa dostanem do stavu, kedy nepočítam kilometre, len bežím a sledujem svoje telo. Pri tom množstve nabehaných kilometrov je dôležité behať s radosťou, nič nepreceniť a myslieť na to, že bude aj ďalší maratón. Nie preto, že musím, ale preto, že chcem a nie len ja, ale že to chce a môže aj moje telo.
Kedy sa v maratóne zvyčajne láme chlieb?
Odborníci tvrdia, že ten zlom prichádza okolo 35. kilometra, a je to pravda. Čím skôr to však príde, tým je to horšie. Ja osobne tento bod zlomu nikdy neprežívam v takej miere, ako to popisujú iní bežci. Mám za sebou veľa maratónov, ale iba raz alebo dvakrát som mal pocit, že už nejdem dopredu, že cúvam.
Ako keby sa pred bežcom objavila znenazdajky stena, aj tomu tak hovoríme, stena. Sú to potom veľmi zvláštne pocity. Vždy som sa to snažil prekonať. Nebolo to jednoduché, ale ja sa len tak ľahko nevzdávam. Na maratón treba ísť aj s čistou hlavou, mať doma dobré zázemie a pohodu. To sa potom prenáša aj do behu. Beh začína v hlave.
Máte nejaké konkrétne preteky, ktoré vám utkvel v pamäti?
Bežal som v Aténach, čo bolo pre mňa veľmi špeciálne. Bolo to, ako splnenie sna, pretože Atény sú kolískou olympijských hier a maratónu. Cítil som sa, akoby som bol súčasťou histórie. Bolo to niečo nezabudnuteľné. Dostal som to od rodiny ako darček, keď už som takto maratónsky postihnutý.
Dlho jej nikto neveril, urážali ju, so spevom chcela skončiť. Dnes vyhráva spevácke súťaže Čítajte Priletel som do Atén a na letisku ma už čakali s mojou menovkou. Odviezli ma na hotel a o nič som sa nemusel starať. Na štart mi doniesli všetko, čo som potreboval. Keďže to bol jednosmerný maratón, v cieli ma opäť čakalo to, čo som potreboval. Okolo mňa boli pretekári z celého sveta, ktorí už mali niečo za sebou a ja som si to s nimi užíval.
Nepatrím medzi maratónskych svetobežníkov a masové maratóny, to nie je pre mňa to pravé. Môj beh je a vždy bol, len pre beh samotný. Maratónsku trať mám rovno za domom a aj preto si môžem maratónsky sviatok užívať s priateľmi, kedy sa mi zachce. Niekedy je to raz za týždeň, inokedy každý druhý, ale bolo aj to, že som bežal dva aj tri maratóny v týždni. Občas boli aj víkendy so sobotným a nedeľným, jeden po druhom.
Ako sa udržiavate motivovaný na beh, keď sa vám vôbec nechce?
Nikdy nemám problém s motiváciou. Ak mám bežať, tak bežím. Kamarátov mám medzi bežcami, ktorí sa stretávame a bežíme spolu. Môj cieľ nie je byť najrýchlejší, ale jednoducho si užiť beh a udržiavať sa v kondícii. Zároveň to robím aj pre seba, pre svoje zdravie a dobrý pocit zo života.
V mojich rokoch už maratón pod päť hodín nedám. Keď som v Košiciach bežal svoj jubilejný päťstý, čakala ma v cieli obrovská kytica červených ruží. Keď som dobehol, zobral som ju a položil k soche maratónca. Pýtali sa ma, či to dotiahnem až do tisícky. Vtedy pre mňa čísla prestali existovať. Už ma nezaujímali ani časy a ani to, ktorý maratón v poradí bežím. To všetko je vedľajšie.
Keby ste sa dnes nemohli venovať behu, ktorý šport by ste si vybrali?
V minulosti som sa venoval aj cyklistike a dokonca aj skákaniu do výšky. Ak by to nebol beh, určite by to bola cyklistika. Je to tiež individuálny šport, ktorý si viem veľmi užiť.
Je podľa vás maratón nebezpečný?
Myslím si, že neexistuje šport, ktorý by nebol nebezpečný. Vždy sa môže stať niečo nepredvídateľné. A ak ide o maratón, je to náročné, ale nie nebezpečné. Záleží na tom, ako sa naň človek pripraví. Keby som nebol pripravený, mohol by to byť problém. Ale ak sa o seba staráte, nemali by byť ani s behom na väčšie vzdialenosti problémy.
Keď sme už pri tom nebezpečenstve. Ono naozaj nechodí po horách. V 96-tom som mal 49 rokov a na mojom 115-tom maratóne v Senici ma zrazilo sprievodné vozidlo. Vtedy som sa nepýtal či budem ešte behať maratóny, ale či vôbec ešte budem chodiť.
Má za sebou päťdesiat stretov s medveďmi: Nie sú to krvilačné šelmy, zaslúžia si našu ochranu Čítajte Kdesi vo vnútri som bol ale presvedčený, že raz behať opäť budem. Vlastne som si to myslel už tam, na zemi, s tou ťažkou zlomeninou nohy. Je to až neuveriteľné, ako podvedomie pracuje. Keď sa vo vnútri dobre nastavíte, dá sa zvládnuť všetko.
Máte už nasledovníkov?
Spolu s priateľmi vytrvalostných behov sme pred rokmi založili združenie Slovenskí zberači maratónov. Každý, kto sa chce stať členom, musí odbehnúť 50 a viac maratónov. Aj u nás sú už bežci, ktorí prekonali stovku maratónov. V tabuľke, ktorá to eviduje na stránke, je ich už aspoň osemdesiat. Tisícku dosiahol okrem mňa len jeden, Miro Kriško, ale ten už nie je medzi nami.
Uvažujete aj o oficiálnom konci vašej kariéry?
Momentálne o tom nerozmýšľam. Stále sa cítim v dobrej kondícii a behám s radosťou. Možno niekedy v budúcnosti, ak ma telo začne zrádzať, si poviem, že to stačilo. Ale stále mám v hlave ten plamienok, že si ešte dám nejaký maratón. Človek nikdy nevie, kedy to bude, keď si poviete, že stačilo.
Máte aj nejaké vysnívané rekordy, o ktoré sa usilujete?
Moje rekordy už nie sú mojím hlavným cieľom. Povedal by som, že už ide skôr o to, aby som to mal pod kontrolou a bol v pohode. Časy ma už až tak nezaujímajú. Keď som bol mladší, mal som iné ambície, ale teraz už behám hlavne pre svoje zdravie a psychickú pohodu. Asi sa mi ten maratón dostal až do DNA.
Čo vám šport dal do života?
Maratón obohatil môj život, dal mi zdravie, nové priateľstvá a skúsenosti. Vďaka behu som spoznal mnoho skvelých ľudí a videl miesta, ktoré by som inak nikdy nenavštívil. Behanie mi otvorilo dvere, ktoré by inak zostali zatvorené. Za to som veľmi vďačný.
