ŽILINA. Tony zemiakov a 365 kresieb nájdu v Novej synagóge Žilina návštevníci aktuálnej výstavy Zber. Jej autor Svätopluk Mikyta sa tak snažil vytvoriť metaforu priestoru, v ktorom žijeme. Nejde len o kopu zemiakov, ale rozvlnenú zemiakovú krajinu. S pomocníkmi ju intenzívne vytváral celý týždeň.
Niekoľko ton zemiakov im poskytol Michal Mikušík z Agro dvora v Bytčici. Ich naskladnenie bolo podľa slov autora výzvou, za výsledok pritom vďačí aj tímu umeleckého centra. Nepomáhali len s inštaláciou kresieb, ale aj nosením zemiakov. Pre Mikytu sú jedným zo symbolov rodného Slovenska.
Výstavu zber otvorili v decembri. (zdroj: novasynagoga.sk)Po navezení do synagógy z nich zároveň vytvoril viacero horizontov krajiny. „Chcel som docieliť, aby mal návštevník prechádzajúci sa v priestore podobný pohľad a zážitok, ako keď sa hýbeme v reálnej krajine, kedy sa jednotlivé horizonty, kopce prekrývajú,“ hovorí s tým, že spodná inštalácia súvisí s kresbami vystavenými na poschodí.
„Ide o vzťah niečoho robustného, základného voči niečomu jemnému a krehkému, čo reprezentujú práve moje denníkové kresby.“
Tie vytváral v rámci denníka pravidelne od roku 1997, kurátor z tisícok kresieb vybral 365. Súvisia autorovým životom, jeho detstvom a vyrastaním v dedinskom prostredí na Orave. K jeho spomienkam patria aj zemiakové jamy, pestovanie zemiakov a jedlá z nich.
Zemiaky ho sprevádzajú odmala
„V jeho prácach sa zemiak, naklíčený zemiak, mutujúci ornamentálny zemiak objavuje 27 rokov. Zemiak je symbol nás, Slovákov a Slovenky, na našu zemiakovú povahu, zemiakové dejiny aj súčasnosť,“ hovorí Zuzana Bodnárová, ktorá s autorom žije a spolupracuje.
Počet obyvateľov Žiliny klesol pod 80-tisíc. Trend má zvrátiť parkovacia politika i karta výhod Čítajte Kontakt so zemiakmi mal umelec odmalička, od hrania sa na poli až po neskoršiu prácu a starostlivosť o rodinné hospodárstvo.
„Ako si spomínam, a čo bolo tiež istým východiskom pre inštaláciu, keď sme boli malé deti, chodievali sme po zemiaky do jám, v ktorých boli uskladnené. Brali sme ich do košíka, aby sme z nich následne pripravili jedlo,“ dodáva Mikyta s tým, že vo výstave ide o akúsi symbolickú rovinu krajiny a jej meniacej sa podoby.
