ČIČMANY. Do fotografovania dal všetko. Len čo sa JÁNOVI ĎURIGOVI z obce Čičmany skončila zmena v neďalekej továrenskej výrobe, zbalil si jedlo na dva dni, sadol na motorku a hodiny trávil čakaním na unikátny záber zveri.
Túžba zachytiť jej blízkosť a plachosť sa v ňom prejavovala už od mala, keď miesto stráženia kráv na paši utiekol do lesa. Pri strete so zvieraťom sníval o tom, aby mal v ruke fotoaparát.
Do toho prvého investoval všetky svoje peniaze, nabral si pôžičky. Zaplatil zaň sumu, za akú si mohol tento robotník a zanietený milovník prírody kúpiť dvojizbový byt.
„Informačná cena, o ktorej som vedel, bola 18 600 korún, nakoniec sa vyšplhala na 33 500. To ma takmer zodralo z kože, no už som nemal na výber. Dal som do toho všetko,“ potvrdzuje Ďuriga, ktorý v lete oslávil svojich 80 rokov.
Pre rakovinu, neschopnosť chôdze aj zhoršený zrak je pre neho vyhotovenie záberov čoraz ťažšie. Spomienok aj zážitkov má ale z pozorovania zveri na konte dosť. Rokmi overené tipy má napríklad aj pri stretnutí s obávanými medveďmi.
Vlastnia najlukratívnejšie hotely v Žilinskom kraji a majú miliónové obraty. TOP spoločnosti s najvyššími tržbami Čítajte Prečo ste svoje úspory vrazili práve do fotografovania?
Mal som 26 rokov, keď som fotografovanie nachytal od brata ako koníček. Jeho k nemu pôvodne priviedol učiteľ, ktorý zriadil fotografický krúžok v škole vo Fačkove. Brat ale v roku 1969 ako 18-ročný utrpel ťažký úraz chrbtice a zostal ochrnutý.
Chytil som jeho fotoaparát Lubitel, postupne som sa zdokonaľoval a kupoval stále lepšie a novšie modely aparátov. Behom pár rokov som vlastnil tisícovku teleobjektív vážiaci zhruba 14 kíl bez obalu. Stál 33 500 československých korún, čo bola cena dvojizbového bytu.
Išlo o extra objednávku z NDR, aké k nám bežne nedovážali. Musel som ju vybaviť v Bratislave na generálnom riaditeľstve obchodných domov Prior, práve cez nich sa k nám dostávali tie modernejšie fotoaparáty. Ja som si tisícovku objednal práve preto, že som sa zameral na fotenie divej zveri a potrebné bolo skutočne veľké priblíženie.
Pozorovaním zvierat trávil hodiny. (zdroj: archív Ján Ďuriga)Nemal som ale ani toľko našetrených peňazí, musel som si požičať. Keď som si po foťák prišiel, predavačky zostali z tej sumy až zhrozené. Informačná cena, o ktorej som vedel, bola 18 600 korún, nakoniec sa vyšplhala na 33 500. To ma takmer zodralo z kože, no už som nemal na výber. Dal som do toho všetko.
Čo vás tak motivovalo, plánovali ste sa raz ako fotograf živiť?
Bol to len koníček. Pôvodne som vyučený sústružník. Pri mojich začiatkoch s fotením som už pracoval v Čičmanoch vo výrobnom družstve neskôr známom pod názvom Rajčanka, šili sa v ňom detské papuče na export do Sovietskeho zväzu.
Po robote som mal vždy veľa času a venoval som ho zveri, ktorá ma už odjakživa nesmierne zaujímala. Očarila ma jej plachosť, zvedavosť a ďalšie vlastnosti. Túžil som sa k nej dostať čo najbližšie a všetko zachytiť na foťák.
Poľovník nie som, no so súhlasom lesníka som postupne začal robiť posedy. A spával som v nich dokonca celé víkendy. Čakal som, kým zver nevyjde z húštiny. Zhruba dva roky som ju aj natáčal na 16 milimetrový film, čo som potom nechal, keďže vtedy sa farebný film do kamier nedal kúpiť vôbec. Mala ho len televízia, disponovala svojimi fotolabmi, kde vyvolávali filmy pre svoju potrebu.
Ďalej sa dočítate aj:
- ako vyzerali bežné dni zanieteného fotografa,
- akým spôsobom si zaobstaral vtedy nedostupné filmy,
- čo mu pri jeho vášni poškodilo zrak,
- na ktoré strety so zverou spomína dodnes,
- aké správanie sa mu osvedčilo pri medveďoch.
Ja som sa venoval už len čisto fotografii. Časom som si kúpil foťák Pentacon SIX TL a prvé razy som publikoval v kalendároch a niektorých časopisoch o zvieratách. Raz za dva roky komisia pre zver a ochranu zveri so sídlom v Paríži zastrešuje celosvetovú súťaž poľovníckej fotografie. Ja som v roku 1988 na takomto podujatí v Taliansku získal cenu originality a honorár v sume 300 francúzskych frankov.
Z Československej banky mi prišlo vyrozumenie. Vtedy normálny smrteľník nemohol vlastniť valuty, poslali mi preto bony.
Dali ste ich opäť na techniku?
Áno, tie som predal a kúpil si zas modernejší fotoaparát. Vždy keď som prišiel k peniazom, zaobstaral som si lepší. Išlo pritom o drahé položky, hlavne pre mňa ako pre bývalého robotníka. Veľké úspory som nemal, koľkokrát som kupoval z posledného.
V kurze sú hodiny aj angličáky. Za starožitníkom prichádzajú ľudia s dedičstvom i s nálezmi z povaly Čítajte Túžba zachytiť zver bola ale veľká. Od detstva som žil na dedine, mali sme dve kravičky, ktoré som po škole pásol. Vždy som ich napokon nechal samé a s radosťou sa zakrádal do blízkej hory. Potichu až indiánsky, aby som nestúpil na konárik.
Keď som zbadal jeleňa, okamžite som sa približoval. Keď som stál pri ňom a pozoroval, ako mihá očami, túžil som mať v ruke foťák. To by bolo. Tak som sa k fotografovaniu postupne aj dostal.
Ako dlho trvalo, kým sa vám takýto obraz podarilo zachytiť? Prišli ste na to, ako sa k nim čo najviac priblížiť? Máte svoje tipy?
Zlepšovať by sa dalo donekonečna. Najskôr som si vytipoval miesta, cez ktoré má zver prechody, a vybudoval spomínané posedy.
V nich som čakal, kým zviera vyjde na svoj chodník, a fotil ho cez teleobjektív, cez najväčšiu vzdialenosť priamo z posedu. Zistil som totiž, že chodiť za zverou po hore nemá význam. Ako hovorí aj staré príslovie, čo v hore nevysedíš, to nevychodíš. Pohybom človek automaticky spôsobuje hluk a zver sa rozuteká preč. Výzvou teda bolo vydržať v posede.
Koľko času sa môže skrývať za jednou fotografiou?
Veľa. Vo výrobnom družstve som ako opravár strojov robil na dve zmeny. Hneď po fajronte som chytil ruksak s foťákmi a jedenie na dva dni. Také skromnejšie, aby som nemal príliš veľkú záťaž na chrbte. A keď človek veľa sedí, ani príliš nevyhladne. Ja som na posede vydržal od piatka poobedia až do pondelňajšieho rána, kedy som sa musel vrátiť na poobednú zmenu.
Ako vám naprieč časom uľahčovali prácu technológie? Kedysi muselo dať fotografovanie, obzvlášť pri podobných záberoch, dosť námahy.
Pri prvých fotografiách bolo hlavne zo začiatku problémové kúpiť kvalitné čiernobiele filmy.
V Československu mali tie dostupné obyčajne len hrubé zrno. Najskôr som sa ich snažil vyvolávať sám, až neskôr som si to uľahčil pomocou kamarátov, ktorí jazdili do západného Nemecka, pričom mali diéty v markách. Mohli si kúpiť to, čo u nás nebolo možné dostať.
