ŽILINA. Je to už desať rokov, čo takmer denne prosí o milodary na rovnakom mieste blízko katedrály muž odetý v bielom rúchu.
Šesťdesiatročný Igor Koník niekomu pripomína mnícha, no sám seba nazýva pútnikom. Rodák z Bánoviec nad Bebravou pochodil kus sveta, aby zakotvil v Žiline a robil to, po čom celý život túžil.
Peniaze, ktoré na ulici získa, dáva do domu pre chudobných seniorov, ktorý prevádzkuje. Počas desiatich rokov poskytol strechu nad hlavou asi 200 prevažne starším mužom, ktorí sa ocitli v problémoch a nedokázali si zaplatiť bývanie.
„Mladí si majú šancu sami pomôcť, majú zdravé ruky, zdravé nohy, treba len chuť do roboty. Dôchodca, keď zaplatí lieky, stravu, veľa mu nezostane. Viem to na sebe. Mám cukrovku, vysoký tlak, beriem dvanásť druhov liekov, dva inzulíny,“ vysvetľuje na pohľad agilný muž svoju motiváciu investovať svoj čas a energiu do ľudí, ktorí prepadávajú cez oficiálny sociálny systém a sami si nevedia dať v živote rady vzhľadom na svoj vysoký vek.
„Od mlada som pociťoval túžbu pomáhať chudobným, ale blízke mi bolo aj starať sa o zvieratá. Vždy som v živote hľadal spôsob, ako skombinovať tieto dve veci,“ začal pútnik Igor rozprávať svoj životný príbeh.
K svojmu snu sa priblížil po päťdesiatke. Ako štatutár občianskeho združenia prevádzkuje dom pre seniorov v žilinskej časti Závodie a vo vedľajšej Bánovej má malú farmičku, kde chová ovce, kozy, kačice a sliepky.
Škola sa chcela zbaviť nechcených nápisov, stenu poskytla Denisovi. Som prekvapený reakciami, povedal Čítajte Tri mesiace na púti
To, o čom dlhé roky sníval, sa priblížilo, keď bol mesiac hospitalizovaný v nemocnici s ochorením chrbtice. „Zamýšľal som sa, ako ďalej v živote. Vtedy sa mi dostal do rúk časopis o putovaní. Povedal som si, že keď vyzdraviem, idem putovať.“
Igor Koník svoj osobný záväzok splnil už po pol roku a vydal sa na púť zo Šaštína do Ríma a o niečo neskôr v priebehu troch mesiacov prešiel zo Šaštína do španielskej Compostely.
„Keď človek denne prejde 30 až 40 kilometrov, vtedy nad sebou rozmýšľa. Vtedy vo mne dozrela myšlienka pomáhať chudobným. Na púti som videl ľudí, ktorí mali domy pre chudobných alebo domy pre pútnikov,“ objasnil svoje motivácie.
Priestory našiel v Žiline
A to ho inšpirovalo. Keď sa vrátil na Slovensko, dal sa do hľadania priestorov, ktoré by si vzal do prenájmu. Túžil zakotviť v Trenčíne, ale súdená mu bola Žilina. „V Trenčíne som vhodný dom hľadal rok. Keď som povedal, že ho chcem prenajať na sociálne účely pre chudobných, ľudia odmietli. Majiteľ tohto domu v Žiline nemal problém,“ vrátil sa na začiatok svojho príbehu ako dobrovoľného sociálneho pracovníka.
Prenajatý dom si svojpomocne zrekonštruovali. Dnes má pre seniorov vyčlenené štyri izby a ďalšie sú v dobudovanej prístavbe. Aktuálne ubytováva piatich ľudí v zložitej situácii a deviatich Ukrajincov. Majú vlastnú izbu s televízorom i chladničkou. Za ubytovanie a stravu platia maximálne 166 eur mesačne.
Spokojný vo vykúrenej izbe
František Černák je jedným z tých, ktorí využili možnosť ubytovať sa u Igora Koníka. Je tu pol roka. Dnes má prácu, ale vie, čo to je zostať na ulici a byť odkázaný na charitu. Ukazuje nám svoju izbičku, užíva si, že ju má vykúrenú o niečo viac, ako je bežné.
„Pán Koník je v pohode, dá sa s ním vychádzať. Je tu televízor, po sociálnej stránke je tu v poriadku. A dá sa vychádzať aj s ďalšími, rozumný človek bude vychádzať s ostatnými. Mám v pláne posunúť sa ďalej, chcem sa osamostatniť, dal som si žiadosť o sociálny byt vyše roka na neho čakám. Nemôžem tu bývať do nekonečna,“ odkrýva František svoje plány.
Podchod pod Rondlom už nie je hanbou mesta. Prešiel úpravami a priniesol technologické vychytávky Čítajte Kedysi varili pre všetkých každý deň, dnes svojim klientom Igor Koník chystá jedlo len v nedeľu. No suroviny majú k dispozícii stále.
„Ľudia sa ma pýtajú na ulici, potrebujete s niečím pomôcť? Ja hovorím, buď potravinami, alebo príďte pomôcť ako dobrovoľníci. Potrebujeme trvanlivé potraviny, mlieko, syry, salámy. Idú Vianoce, potrebujeme aj ryby. Rozdelím potraviny a klienti si varia sami. Všetci sú mobilní.“
