ŽILINA. Svoj život zasvätili záchrane ohrozených detí. Upozorňovali na problémy skryté za dverami domácností a snažili sa ich vyriešiť čo najefektívnejšie. Manželia Mária a Ivan Leitmanovci sa v pomoci obetiam domáceho násilia stali v regióne aj na Slovensku priekopníkmi.
Občianske združenie Náruč – Pomoc deťom v kríze, ktoré Leitman v Žiline založil zhruba pred 27 rokmi, ovplyvnilo životy tisícok ľudí.
„Deti samé nemôžu urobiť takmer nič, za ne sa musí biť niekto iný. A to sme robili,“ spomína zakladateľ organizácie, ktorý spolu s manželkou vytvoril stabilnú Náruč, schopnú napredovať aj po ich odchode do dôchodku.
Ivan a Mária Leitmanovci sa rozvojom občianskeho združenia roky starali o bezpečie detí. (zdroj: Náruč)Žilinský samosprávny kraj im udelil Cenu ŽSK, najvyššie vyznamenanie udeľované osobnostiam, ktoré obzvlášť významným spôsobom prispeli k rozvoju a prezentácii kraja.
Postavili sa proti neželanému fenoménu
Leitmanovci sa zaslúžili o vybudovanie centra, ktoré bolo v čase jeho otvorenia jediné svojho druhu v celom kraji, na Slovensku boli podobné len dve. Všetko sa pritom začalo motiváciou Ivana Leitmana. Dlhodobo pôsobil ako psychológ v Diagnostickom centre pre dievčatá v Lietavskej Lúčke.
Definitívny koniec Tisovej ulice vo Varíne. Premenujú ju po inom kňazovi Čítajte „Boli tam umiestňované v podstate za trest. A tak je to doteraz, v nastavení zariadenia sa veľa nezmenilo. Nejde ani tak o snahu týmto dievčatám pomáhať, ale skôr o ochranu spoločnosti pred nimi,“ tvrdí. Oni si však s kolegami uvedomovali, že veľké percento z mladistvých bolo obeťami domáceho násilia a v slovenskom systéme práce s ohrozenými deťmi a rodinami niečo škrípalo.
Neželaný fenomén násilia sa posúval z jednej generácie na druhú. Problémy matiek neskôr postihli aj ich dcéry, v minulosti sa v zariadení pomáhalo rodičovi ešte ako mladistvému, neskôr aj jeho dieťaťu.
„Ľudia a obzvlášť deti sa totiž prirodzene učia napodobňovaním. Niekedy sa zvnútorňujú s tým, čo je na nich páchané, a majú tendenciu sa správať podobne. Našou motiváciou bolo deťom pomôcť ešte skôr, než prepuknú ťažkosti, ktoré ich dostanú do podobných represívnych zariadení,“ vysvetľuje zakladateľ združenia a poukazuje na príklad štvorročného dieťaťa zo Žiliny.
Bola zneužívaná otcom, bitá matkou
Do Náruče sa im podarilo dostať dievčatko, ktoré bolo sexuálne zneužívané svojím otcom, matka pritom na dcéru žiarlila. Dievča bila za to, že bolo zneužívané.
„Keďže sa na problém prišlo v jej útlom veku, snažili sme sa jej nájsť náhradnú rodinu, čo je tiež našou snahou. Tieto deti by mali spoznať normálnu rodinu. Keby skončila v detskom domove, išlo by o menšie zlo ako zostať doma, no v ňom nemajú toľko priestoru venovať sa deťom špecializovane a s odborníkmi.“
Ivanovi Leitmanovi sa podarilo vybudovať celý tím špecialistov od sociálnych pracovníkov cez psychológov až po profesionálnych náhradných rodičov či právnikov. Hoci v roku 1997 začínal ako jediný stály zamestnanec, dnes v Náruči pôsobí približne 30 ľudí.
Začiatky mali ťažké
Hoci pôvodne sa chceli v mimovládnej organizácii zamerať na prevenciu násilia na deťoch, Leitman rýchlo pochopil, že tá bez možnosti intervencie nestačí. Preto sa rozhodol vybudovať špecializované detské krízové centrum, teda pobytové zariadenie na pomoc týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom.
Ako však manželia podotkli, s touto víziou sa spočiatku nedarilo osloviť takmer nikoho na Slovensku. Veľkou posilou sa stala práve manželka Mária. Bez nej ako projektovej manažérky by Náruč nemala peniaze na rozbeh ani na rozvoj. Bola vyštudovaná tlmočníčka a prekladateľka, s jej znalosťou angličtiny a nadaním na vypracovanie projektov získala prvotné financie hlavne zo zahraničia. Aj vďaka nim sa mohli pustiť do rekonštrukcie bývalej školy v Zádubní.
Najlepší bol žilinský poklad a mladík z útoku. Slovanista ukázal zbytočný skrat (hodnotenie) Čítajte Leitman si doteraz spomína, ako cestoval naprieč Slovenskom a snažil sa pozháňať materiál na výstavbu centra za čo najlepšie ceny. Neskôr prespával po nociach na stavbe, aby im materiál nemizol, pre úsporu spolupracoval so stavebným učilišťom či dobrovoľníkmi z viacerých oblastí. Centrum napokon slávnostne otvorili vo februári 2000.
Doteraz považujú za zázrak, že sa im behom dvoch rokov podarilo zrekonštruovať budovu centra, keďže ho rozbiehali bez peňazí, kontaktov a fungujúceho právneho rámca. Pojem krízové stredisko dokonca v danom čase v legislatíve ani ukotvený nebol.
Vybudovali silnú základňu
Časom vytvorili i poradne pre obete domáceho násilia v Čadci a Žiline či Detské advokačné centrum. Šírili podporné programy, osvetu a vzdelanie v oblasti.
V rámci preventívnych programov pomáhali vzdelávať tisícky pracovníkov, učiteľov, detských lekárov či policajtov, aby rozpoznali varovné signály prichádzajúce zo strany najmenších. Snažili sa pritom prelomiť ľahostajnosť k problematike. Spolupracovali s inštitúciami na regionálnej aj celonárodnej úrovni a usilovali sa o systémové zmeny smerujúce k zlepšeniu postavenia ohrozených detí.
Predajom zabíjačkových produktov domáci výrobcovia riskujú. Ich nelegálny predaj rozkvitá aj na internete Čítajte Za najväčší zlom považujú prípad utýranej Lucky z roku 2012, ktorý sa skončil smrťou tohto päťročného dievčaťa. Odhalil však systémové nedostatky a dostal ich do povedomia širšej verejnosti. Ak by v prípadoch týraných detí existovala efektívna súčinnosť medzi príslušnými zložkami, tragických prípadov mohlo byť menej.
„Mnohé z toho, čo sme navrhovali v našej analýze, sa skutočne stalo základom pre systémové zmeny, za čo sme vďační. Všeobecné systémové nastavenie sa zlepšilo, no ako to už býva, zmeny v myslení ľudí postupujú pomalšie ako zmeny v legislatíve, čo v praxi znamená, že mnohé rokmi zaužívané postupy a opatrenia úporne vzdorujú novým smerovaniam,“ uviedli manželia.
Keď téma utýranej Lucky utíchla, opadla aj razancia zavádzania opatrení. Zmeny sa podľa slov Leitmana v praktickom výkone ochrany detí doteraz dejú pomaly.
Centrum zverili ďalším manželom
„Okrem toho, napríklad my a Česká republika sme spomedzi našich susedov jediní, ktorí nemajú v legislatíve ukotvenú nulovú toleranciu voči násiliu. Čiže aj používanie fyzických trestov je na zvážení rodičov. A čo nie je zakázané, je povolené. S tým sa tiež musí niečo robiť, ide ale o beh na dlhé trate.“
Obaja zanietení Žilinčania však veria v ďalšie zmeny, naučili sa skrátka nevzdávať.
„Naša práca nám dala zároveň určitý pocit zadosťučinenia. Niekedy sa pýtam, či to všetko malo význam. Malo. Už len pre tých vyše 700 detí, čo prešli Náručou a našli pomoc,“ dodáva zakladateľ centra s tým, že ho teší aj nádejná budúcnosť zariadenia. Jeho vedenie mohli totiž odovzdať ďalej, v rukách ho majú rovnako zanietení manželia Braciníkovci.
Vo Vrátnej platili za parkovanie, ktoré má byť zadarmo. Ľudí mýlila značka súkromnej firmy Čítajte Detské krízové centrum Náruč:
- Pre deti vykonávajú celý rad opatrení sociálnoprávnej ochrany, ktoré zahŕňajú predovšetkým krízovú intervenciu, sociálnu a psychologickú diagnostiku, priamu starostlivosť o deti v rámci výchovnej činnosti, zabezpečenie školskej a zdravotnej starostlivosti.
- Základná odborná starostlivosť je doplnená o široký repertoár podporných programov zameraných na posilnenie detí a ich naštartovanie do normálneho života.
- V spolupráci s úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny hľadajú pre deti možnosti, ako čo najlepšie vyriešiť ich situáciu, ideálne v súčinnosti s ich biologickými či náhradnými rodinami.
- V rámci DKC Náruč poskytujú tiež ambulantné psychologické a sociálne poradenstvo určené predovšetkým pre rodiny ohrozené domácim násilím, ale tiež konzultačné služby pre jednotlivcov aj inštitúcie.
