V Európe sa rozšírilo počas stredoveku. Cvičené vtáky najskôr pomáhali ľuďom obstarávať si potravu, neskôr ich panovníci používali na zábavu. Na Slovensku sú sokoliari združení v Slovenskom klube sokoliarov. O svojej záľube nám porozprávala jediná sokoliarka z Horného Považia,
členka Sokoliarskej skupiny svätého Bavona, 17-ročná študentka Strednej lesníckej školy v Banskej Štiavnici, Janka Šmehýlová z Tepličky nad Váhom.
Ako dlho sa venujete dravým vtákom?
Sokoliarstvo ako samostatný predmet sa vyučuje na našej škole, ako jedinej v Strednej Európe. Pred dvomi rokmi som sa bola na nich pozrieť. Dali mi vtedy do ruky sovu a tak ma to zaujalo, že som tiež s tým začala.
Nazývate sa sokoliarmi, ale máte rôzne vtáky...
Áno, cvičíme nielen sokoly, ale aj krkavce čierne, myšiaky lesné, poštolky, orlov stepných a skalných a na vystúpenia pre divákov je vhodná aj sova lesná či výr bengálsky. Nemáme len jastraby, kane a krahulce, lebo u nás sa neodchovávajú a z prírody ich odchytávať nesmieme. Kedysi sa vtáky na lov získavali výhradne z divej prírody, v súčasnosti sa chovajú a množia v zajatí. Naše vtáky, ktoré pochádzajú z voľnej prírody, boli všetky zranené. Pri výcviku nezáleží na tom, či je to samec alebo samica. Samica býva väčšia, lebo sa stará o potomstvo a samec zase býva krajší a obratnejší. V našej prírode je najbežnejší denný dravec myšiak lesný a nočný sova.
Akým spôsobom sa učia vtáky poslúchať ľudí?
Výcvik trvá asi mesiac a začíname s ním, keď sú vtáky už dobre operené. Zdokonaľujú sa však celý život. Všetko sa robí systémom odmeny. V tom je celé tajomstvo. Keď vtáka vypustím do vzduchu, po tráve ťahám na šnúre srstnatú atrapu s kúskom surového mäsa. Vták inštinktívne zaútočí. Musí poslušne reagovať na zavolanie a posadiť sa mi na nastavenú ruku s hrubou koženou rukavicou. Najinteligentnejšie sú krkavce, tie reagujú aj na meno. Sú však prefíkané a ak máte povedzme v rukách chlieb, radšej skočia po ňom. Vo vzduchu môže byť len jeden vták, ináč by sa o korisť medzi sebou pobili. Sokoliari musia zložiť aj sokoliarsku a poľovnícku skúšku.
Používajú sa u nás tieto vtáky aj pri poľovačkách?
Poľuje sa aj s cvičenými vtákmi, no nie pre korisť, ale pre ten zážitok vidieť vtáka loviť. Na jeseň sa poriadajú každoročne hromadné romantické poľovačky, kedy honci kráčajú v rojnici, psy vyňuchajú a vyduria bažanty alebo zajace z úkrytu a naše vtáky ich lovia. Každý dravec má svoj spôsob lovu. Náš najzapálenejší lovec je jastrab krahulec. Sokol sťahovavý z výšky sleduje zem pod sebou a pri love využíva rýchlosť. V okamihu sa ako kameň vrhne strmhlav nadol až 320-kilometrovou rýchlosťou a v zlomku sekundy vyletí zo zeme i s uchopenou korisťou v pazúroch. Sokol lastovičiar zase nerád loví na zemi alebo v kríkoch. Chytá len vtáky vo vzduchu, ktoré aj zožerie za letu. Dravci korisť usmrtia silnými pazúrmi a zahnutým zobákom ju len zožerú. Väčšie vtáky ako orly ulovia aj líšku, mladú srnku alebo kamzíka. Toho ale zabijú tým, že ho zhodia zo skaly. Všetky dravci majú spoločnú vlastnosť lenivosť. Nikdy neriskujú zbytočne. Lovia radšej zver slabú, chorú, veľmi mladú alebo naopak starú. Nedá sa im nič rozkázať. Stane sa, že na korisť nevyletia, napríklad, keď menia perie. A najradšej lovia popoludní po tretej hodine.
Čo sa stane, ak vám vták uletí preč?
Nesmieme ho nechať presýtiť, pretože by sa vrátil, až keby opäť vyhladol. Lovecký jastrab v prírode zdivie už po pár dňoch. Naše sú navyknuté na ľudí a väčšinou sa k nám vrátia. Niekedy sa dávajú vtákom na nohy zvončeky alebo rolničky a nad zadoček anténka. Ak by sa zatúlali, dali by sa ľahšie nájsť. Lebo sto kilometrov pre tieto tvory nie je vôbec veľká vzdialenosť. Ak sa vták nenájde, kožené pútka na nohách mu budú zavadzať ešte aj pol roka.
Kedy dávate vtákom na hlavu čiapočku?
S našimi pernatými dravcami chodíme po hradoch u nás i v zahraničí, kde sú zaujímavou turistickou atrakciou. Návštevníci sa môžu na ne pozrieť zblízka, môžu si ich pohladiť a odfotografovať sa s nimi. Zvlášť deti z toho majú veľkú radosť. Špeciálnu koženú čiapočku im dávame pri cestovaní alebo, keď sa vyplašia prudkých pohybov množstva cudzích ľudí. Nič cez ňu nevidia, tak sa upokoja.
Čím kŕmite svojich vtákov?
Dávame im mŕtve jednodňové kuriatka alebo surové kuracie krky. Pri kŕmení z ruky nám môžu zobákom nechtiac nepekne ublížiť, preto máme vždy so sebou lekárničku. Ak sa im zlomí pierko na chvoste, musíme im ho vystužiť laminátovou alebo bambusovou ihlou, lebo ináč by neboli schopné lietať. Občas sa stane, že nejaký operený dravec uchytí gazdinám z dvora sliepku alebo chovateľovi zahrdúsi poštového holuba. V povedomí ľudí preto je, že títo dravci sú škodná zver a treba ich vystrieľať. Málokto však vie, že jeden taký myšiak lesný zachráni poľnohospodárom ročne úrodu za 50-tisíc korún. Dravé vtáky sa chovajú aj na letiskách, aby chránili lietadlá pred čajkami a podobne. Mnohé skončia svoj život na takzvaných elektrických „stĺpoch smrti“. Ale sú to krásne zvieratá a hoci majú akoby nenávistný pohľad, vôbec nie sú krvilačné.
Foto: Janka Šmehylová a jej 10-ročný myšiak lesný Beni. Má hmotnosť jeden kilogram a rozpätie krídel 120 cm. Našli ho vypadnutého z hniezda.
Orol stepný Eagle má dva kilogramy, štyri roky a dva metre rozpätie krídel.
Hrozivo vyzerajúce pazúry dravca.
Akoby nenávistný prenikavý pohľad týchto operencov.
Špeciálna čiapočka dravca nerozptyľuje a na chvíľu sa upokojí.
Jankyným snom je mať raz cvičeného orla skalného, vie však, že na to musí získať ešte veľa sokoliarskych skúseností.