Článok pokračuje pod video reklamou
Žatie obilia kosami sa začalo na Slovensku ujímať až koncom 18. storočia. Obilie sa zrezávalo od zeme, lebo slama sa používala ako krmivo a podstielka pre dobytok. Zožaté obilie sa viazalo povrieslami do snopov a ukladalo do kôp. Na rebrinových vozoch ho zviezli z poľa a na dvore uložili do stohu. Keď obilie preschlo, mlátilo sa. Pôvodne sa to robilo cepmi. Starodávne cepy boli predchodcami ručnej mláťačky. Dvaja a dvaja mlatci stáli v stodole oproti sebe a striedavo udierali cepmi po obilí, čím oddeľovali zrno od slamy. Asi pred dvesto rokmi sa začala používať ručná mláťačka. Na dedine boli dve – tri a požičiavali si ich. Do mláťačky jedna žena vkladala snopy medzi točiace sa valce s kladivkami, pričom sa niekedy stávalo, že jej strhlo a polámalo obe ruky. Dvaja muži krútením kľukou udržiavali stroj v činnosti. Bola to ťažká práca a museli sa pri nej striedať viacerí. V mláťačke sa zrno oddelilo od slamy a sypalo sa von do vreca. Ďalší človek drevenými vidlami odhadzoval slamu.
Vymlátené obilie odnášali do druhého stroja, ktorý sa volal rajtár alebo vejačka či fukár. Tento stroj mohlo obsluhovať aj malé dievča – krútilo kľukou, a tým roztáčalo lopatky ventilátora. Ďalší človek dnu sypal obilie, ktoré prepadávalo von čisté cez sitá s rôznymi otvormi. Zvláštnym otvorom vychádzali von plevy.
Neskôr sa ručná mláťačka a rajtár spojili do jedného stroja, ktorý poháňal benzínový a potom elektrický motor. Takáto mláťačka bývala postavená na humne a pri mlátení sa zišlo veľa ľudí. Pomáhali si navzájom a dlho dodržiavali aj rôzne žatevné zvyky a obrady. Pracovný deň v čase žatvy býval veľmi – veľmi dlhý. Voľno bývalo len v nedeľu. Na konci žatvy spravili okrúhly veniec z klasov. Dostal ho gazda, za čo musel pomocníkov počastovať pálenkou. Cestou z poľa sa spievali rôzne dožinkové piesne. Niekde uviazali gazdinú do dlhého povriesla, z ktorého sa musela vykúpiť koláčmi. Obilie sa uskladňovalo vo vreciach, v drevených sudoch či truhliciach – štrichoch alebo v sýpkach. Po troch týždňoch schnutia mohlo ísť do mlyna. Časť sa zomlela na múku, časť sa nechala na sejbu a zvyškom kŕmili hydinu, kone a dobytok. V našich hornatých krajoch je už čoraz menej strnísk a aj to málo dnes za ľudí spravia stroje. Len škovránok, tak ako kedysi, vysoko nad nimi trilkuje.
