KONSKÁ. Ukázala silu odhodlania a túžbu po uchovaní tradícií. Len 16-ročná folkloristka ALEXANDRA TEPLIČANOVÁ z Konskej vystúpila na vrchol Kľak, aby na ňom v kroji a s heligónkou prezentovala ľudové piesne z regiónu.
„Okolo mňa sa zišlo asi 50 ľudí. Moje vystúpenie vôbec nečakali, mysleli si, že v batohu na heligónku nesiem skôr nejaké piknikové sedenie,“ spomína milovníčka folklóru a dodáva, že tradície sú jej blízke od detstva a do povedomia ľudí ich chce dostávať aj naďalej.
„Moji rovesníci ich vnímajú skôr za trápne, dávajú od nich ruky preč a to zamrzí. Hlavne mi chýbajú tradičné piesne okolitých dedín, ktoré sa nachádzajú veľmi ťažko a zriedka. Poznala ich moja starká, no kým žila, nestihla som sa s ňou o nich riadne porozprávať. Nestihla som si ich vypočuť ani nahrať. Keby som mala možnosť, určite by som ich rada dala dokopy a posunula tieto staré, takmer zabudnuté piesne viac k ľuďom,“ približuje svoju motiváciu.
Okrem toho by tiež rada popri obľúbených krojoch z Rajeckej doliny získala aj kroje z viacerých regiónov Slovenska.
Na Kľak ste sa postavili v kroji a s harmonikou. Ako vám to napadlo? Inšpirovali ste sa niekým?
Nápad som dostala už cez leto. Fascinoval ma Andrej Trnka, ktorý sa napríklad s heligónkou lyžuje. On a môj učiteľ Juraj Kvočka spravujú Heligónkovú akadémiu, práve im vďačím za to, že ma dokázali naučiť hrať tak, aby som teraz mohla roznášať hudbu do rôznych kútov Slovenska.
Nie protest, ale oslava. V Žiline sa pred Novou synagógou zhromaždili stovky ľudí Čítajte S heligónkou som sa chcela vybrať na turistiku na jeden z vrcholov Rajeckej doliny, keďže z nej pochádzam. Prvý mi prišiel na myseľ Kľak, no všetko som si chcela ešte nechať uležať v hlave. Až kým som sa v jedno ráno zobudila a spontánne sa skontaktovala s ujom, ktorý je vášnivý turista. Plán sme zrealizovali hneď.
Nebola z vás rodina prekvapená?
Vôbec, už sú u mňa na podobné nápady zvyknutí, som celkom bláznivý človek, ktorý chce vyskúšať čo najviac vecí. V súvislosti s folklórom som sa raz počas mesiaca úcty k starším rozhodla ísť do domova dôchodcov. Chcela som ich maličkosťou skrátka potešiť, vytvoriť im príjemné prostredie a dať im najavo, že nie sú sami. Keď človek chce, vždy dokáže druhému vyčariť úsmev. Hudba navyše ľudí spája.
Potešiť sa rozhodla aj seniorov. (zdroj: Alexandra Tepličanová)A práve taká mladá osoba ako vy prináša paradoxne tradície bližšie k starším. Mali ste k folklóru vždy blízky vzťah?
Keď som mala ešte len sedem rokov, chodila som do miestneho folklórneho súboru, do takzvanej ľudovky, ktorú má na starosti moja teta Mária Cabuková.
Folklór máme v rodine, a to aj zo strany mojich rodičov, ktorí ma k nemu viedli už od skorého detstva. V súbore som svoj vzťah k tradíciám prehĺbila a po šiestich rokoch som sa odhodlala posunúť ešte ďalej.
Ďalej sa dočítate aj:
- ako zvládla v kroji počasie na Kľaku,
- s akými reakciami sa stretla po vytiahnutí heligónky,
- čo tradičné jej v okolí chýba,
- na ktorých vrcholoch chce ľudovú hudbu šíriť ďalej.
Chcela som vyskúšať niečo väčšie, a tak som prestúpila do folklórneho súboru Stavbár, kde pôsobím aj v súčasnosti už tretí rok. Hrám tiež na husle a spievam. Už ako sedemročná som vedela, kam bude moja cesta smerovať.
Aj po profesionálnej stránke alebo skôr z hľadiska hobby?
Ako koníček. Študujem pritom obchodnú akadémiu Pro scholaris v Bytčici a hoci neviem, akej profesijnej oblasti sa budem venovať v budúcnosti, folklór bude mojou súčasťou určite. Môj obdiv majú okrem hudby aj tradičné odevy.
V akom kroji ste vystúpili na Kľak? Pre akú obec je typický?
Kroje som si dávala šiť, jeden mám pôvodom z Konskej, druhý z Ďurčinej, odkiaľ pochádza aj môj otec. Na Kľak som sa vybrala práve v ňom. Ďurčanské tradičné odevy ma totiž veľmi fascinujú, majú krásne lesklé látky, rukávce s peknými výšivkami. Dozaista do nich budem investovať aj ďalej, stále ich obdivujem.
