ŽILINA. Boli mladí, nadšení z novej výzvy a absolútne zapálení pre nový projekt žilinského Štátneho komorného orchestra, ktorého sa stali súčasťou.
Pred päťdesiatimi rokmi 4. novembra 1974 sa 29 muzikantov po prvýkrát postavilo na pódium Domu umenia Fatra, kde v premiére predstavili nové profesionálne teleso a jeho prvý koncertný repertoár. Prešlo polstoročie a zakladajúci členovia ŠKO si už ako dôchodcovia prišli pozrieť koncert svojich nasledovníkov.
Vladimír Šalaga bol v začiatkoch orchestra prvý fagotista. Dovtedy ako študent konzervatória mal skúsenosti s amatérskym symfonickým orchestrom mesta Žilina, ktorý bol predchodca ŠKO. Posun medzi profesionálov bol pre neho veľký zážitok. Svoju príležitosť bral ako výzvu.
„Boli sme mladí, snívali sme o pôsobení v špičkovom orchestri, aby sme naše povolanie mohli robiť najlepšie ako sa dá, aby nás práca tešila a aby sme radosť mohli aj rozdávať. V ŠKO nás hneď od začiatku fascinovala atmosféra, ktorá vznikala na pódiu, nadšenie, tvorivá spolupráca, súlad a súhra medzi hráčmi a skupinami orchestra. Určite nás lákala aj šanca dostať sa s orchestrom do zahraničia, najmä na západ. To vtedy režim bežne občanom neumožňoval. Najviac nás však hnala túžba pôsobiť v orchestri, ktorý by mohol patriť medzi najlepšie na svete,“ opísal svoju motiváciu pracovať v orchestri jeden zo zakladajúcich členov, ktorý to dotiahol až na pozíciu riaditeľa.
Na začiatku päťdesiatročného príbehu bol štandardný konkurz, na ktorý prišli ľudia z celého vtedajšieho Československa. Záujemcovia nehľadali len zamestnanie, ale verili, že v novom súbore sa môžu umelecky rozvíjať, a že sa bude hrať hudba na vysokej profesionálnej úrovni.
Orchester mal priemerný vek len 24 rokov. Niektorí prišli za svojim snom z iných orchestrov, viacerí ešte študovali a pre mnohých to bola prvá skúsenosť s profesionálnym muzikantským životom.
Prvý koncert uviedol ŠKO Žilina 4. novembra 1974. (zdroj: ŠKO Žilina)Vladimír Šalaga nadšene spomína na prvého šéfdirigenta Eduarda Fischera. Hovorí, že bol nielen skvelý dirigent, ale vedel hudobníkov rešpektovať a motivovať k výkonom.
„Neprekážalo nám, keď skúška trvala veľmi dlho, keď sa dirigent snažil „vymačkať“ z nás naozaj všetko. Po skúške sme zostávali na pódiu a cvičili sme. Chceli sme byť dobrí. Vďaka tvrdej práci a majstrovstvu pána Fischera sme mali neobyčajne rýchly vzostup a už zakrátko sme sa stali festivalovým orchestrom prestížneho hudobného festivalu Salzburger Festspiele. S nami tam boli najväčšie hviezdy hudobného sveta. Spievala s nami Edita Grúberová, dirigoval Peter Maag, spolupracoval s nami slávny Jean-Pierre Ponnelle a tiež plechová sekcia Berlínskej filharmónie. Bola to pre nás ďalšia silná motivácia,“ spomína.
Kde budú teraz páliť sviečky? Žilinčania sa nevedia zmieriť s odstránením poškodenej sochy Čítajte S kočiarikom na skúške
Aj Milada Hrianková si pri počúvaní Spomienok od Jána Cikkera spomenula na svoj prvý koncert v profesionálnom telese. Skladba, ktorú uviedli na prvom koncerte pred 50 rokmi, a ktorá je najhranejšou slovenskou skladbou v histórii orchestra so 143 uvedeniami, bola aj v programe slávnostného koncertu k 50. výročiu ŠKO.
„Pripomenula som si Cikkera a sóla, ktoré som hrala, a teraz ich hrali moji žiaci. Bolo tam hobojové sólo a dirigent Fischer ma pochválil. „Tá muzika, to z vás jede“, povedal. Prvý koncert bola úžasná vec. Fischer bol výnimočný muzikant, mne išli zimomriavky po tele, keď nás on dirigoval. Dokázal z nás vytiahnuť maximum,“ oživila spomienky hudobníčka a bývalá pedagogička.
Začiatky pôsobenia v orchestri sa Milade Hriankovej spájajú s narodením dcéry. „Učila som na konzervatóriu. Nemali hobojistu. Riaditeľ orchestra, pán Figura, ktorý bol môj triedny, keď som chodila na konzervatórium, ma uhovoril. Ja som vo februári porodila dcéru Katku. Nemali hobojistu, tak ma uprosil. Úradníčky počas skúšok kočíkovali dcéru a ja som hrala v orchestri.“
Generálka v Kotešovej
Od začiatku Štátny komorný orchester koncertoval v Dome umenia Fatra. Bola tam najlepšia akustika v Žiline pre klasickú hudbu, v tom čase sa o priestory delili s kinom.
Vladimír Šalaga si spomína, že na prvý koncert sa pripravovali pomerne dlho. „Potrebovali sme si na seba zvyknúť a program bol pre každého z nás nový. Začali sme skúšať v auguste a mali sme čas sa perfektne pripraviť. Pred koncertom v Žiline sme mali ešte generálku v Kotešovej v telocvični pred žiakmi a publikom,“ vrátil sa do sedemdesiatych rokov.
46 sezón
Veľkú stopu v orchestri zanechal Ján Figura mladší. Ako flautista si odkrútil 46 sezón. Bol to jeho otec, ktorý prišiel s myšlienkou založenia profesionálneho telesa v Žiline, presvedčil vedenie ministerstva kultúry, že v tomto regióne chýba profesionálne teleso, zabezpečil priestory, dal dohromady ľudí. Svojho syna nasmeroval k profesionálnej hudobnej kariére. Ján hral na flaute od štyroch rokov. Predtým už mal skúsenosti z amatérskych telies, no ŠKO bolo v jeho dvadsiatich rokoch prvou skúsenosťou s profesionálnou hudbou.
