ŽILINA. Svojho prvého psa musel schovávať v pivnici. Popri rodinných problémoch mu ale zvierací svet poskytol útočisko o on sa mu rozhodol venovať aktívnejšie. Patrik Sventek začal už zhruba ako 15-ročný pôsobiť v útulku, na vlastné oči sa však presvedčil o spôsoboch výchovy trápiacich zvieratá aj jeho svedomie.
„Používali sa extrémne metódy v podobe zabrúsených ostnatých alebo elektrických obojkov, mnohokrát im boli až vypálené diery do krku. Neraz ich škrtili do bezvedomia, prepláchli vodou a psy fungovali ďalej. Majiteľov však presvedčili, že situácia je v poriadku a ich prístup je úžasný, s čím som ja nesúhlasil,“ rozpráva s tým, že bol odhodlaný priniesť na Slovensko zmenu. Výchovu pozitívnou metódou motivácie.
Kedy ste sa starali o psa po prvý raz?
Už v detstve. Keď som mal asi deväť rokov, schovával som ho v pivnici našej bytovky, pretože otec vtedy s domácim zvieraťom nesúhlasil. Ja som si ho ale priniesol z ulice a začal tak zbierať i skúsenosti s jeho výchovou.
Tam sa teda začal vyvíjať aj váš hlbší vzťah ku psom.
Určite áno, vedel som, že zvieratá milujem, a časom som sa približoval aj k ich výcviku. Celkovo som začínal v žilinskom útulku, kde som pôsobil už vo svojich 15 rokoch ako dobrovoľník. Išlo o štart, ktorý ma podnietil venovať sa danej téme viac z praktického aj teoretického hľadiska.
Každý odev mal visačku s menom pracovníka. Modex dbal na kvalitu, na podnik zostali len spomienky Čítajte Som obrovský srdciar a v útulku som videl mnoho zlého. Nepozeral som len na roztomilé šteniatka, ale na psov, spomedzi ktorých mal každý jeden svoj neľahký príbeh. A ja som im chcel pomôcť. Jednak som vedel, že podobná práca má zmysel a na druhej strane ma aj napĺňala.
Ďalej sa dočítate aj:
- kedy našiel u psov útočisko,
- aké drastické postupy využívali vo výcvikovej škole,
- čo je základom Sventekovej filozofie,
- v čom robia ľudia pri výchove psov chyby.
Čo pre vás osobne znamenala? Našli ste v nej akési útočisko?
Bola pre mňa akýmsi ventilom alebo skôr únikom z reality, keďže ako 13-ročný som zažil nepríjemnú rodinnú udalosť, keď môj otec zostal hospitalizovaný v nemocnici a liečený je až do dnešného dňa. Z mladého chlapca sa tak musel stať dospelý muž starajúci sa o ďalších dvoch súrodencov, pričom moja mamina mala tri roboty a ja som sa po škole okrem vlastných povinností snažil starať aj o chod domácnosti.
Práve psíky boli pre mňa veľkým útočiskom, vo zvieracom svete som sa istým spôsobom odosobnil od súkromných a rodinných problémov.
Ku psom mal blízko už ako dieťa. (zdroj: Dogs Academy)Pri výchove zvierat dnes preferujete pozitívnu metódu. Bolo to tak vždy? Vnímali ste už vtedy nesprávny prístup ľudí?
Mojou prvotnou motiváciou bola práve snaha o zmenu, chcel som ľuďom na Slovensku ukázať niečo nové a zároveň som mal pocit, že veľa ľudí k výcviku psov pristupuje veľmi zastaranými metódami.
Vedel som, že musí existovať aj iné, lepšie riešenie, už vtedy sa dalo nájsť mnoho informácií v online priestore, v zahraničí prebiehali viaceré štúdie, pričom psíky vedeli počítať a ovládali triky. Ja som sa o podobné napredovanie začal zaujímať.
Vstúpil som do jednej žilinskej výcvikovej školy, v tej dobe veľmi známej, kde som pôsobil ako zákazník, neskôr ako pomocný tréner, až som sa napokon prepracoval na pozíciu hlavného trénera. Bohužiaľ, zhruba o trištvrte roka som pochopil, že tadiaľ cesta nevedie, pretože ich metódy boli proti môjmu svedomiu aj predsavzatiu. Psíky síce počúvali a výchova mala svoj efekt, no bol na ne vyvíjaný prílišný tlak.
Používali sa extrémne metódy v podobe zabrúsených ostnatých alebo elektrických obojkov, mnohokrát im boli až vypálené diery do krku. Neraz ich škrtili do bezvedomia, prepláchli vodou a psy fungovali ďalej. Majiteľov však presvedčili, že situácia je v poriadku a ich prístup je úžasný, s čím som ja nesúhlasil. Poslednú dobu som v tejto výcvikovej škole zostával už len kvôli jedinému psíkovi.
Prečo?
