LIETAVSKÁ ZÁVADKA Pôvodom Češka KATARÍNA BIELIKOVÁ (34) pôsobila po celom svete v reštauráciách, upratovacích službách, kasínach aj zaoceánskych lodiach, aby zakotvila na slovenskom vidieku a tu zúročila svoje skúsenosti v cestovnom ruchu.
„Keď som nastúpila na loď, môj prvý výlet bol na Antarktídu. A ja som mala všetko letné,“ spomína úsmevne na začiatok jej trojročných zážitkov na mori. Ako sama podotýka, na lodi spoznala úplne iný svet.
„Išlo síce o krásny, ale ťažký život. Ktokoľvek vám na lodi prišiel do cesty, či už z hľadiska lásky, alebo priateľstva, za mesiac vám rovnako rýchlo odišiel. Prekvapili ma hlavne psychické problémy zamestnancov, nestalo sa iba raz, že by si niekto z nich siahol na život. Hneď po mojom príchode sa obesila žena, ktorá to vraj po duševnej stránke nezvládala,“ hovorí o období, ktoré ju istým spôsobom ako osobnosť opäť vyformovalo.
Dnes je s optimizmom otvorená každej výzve a silu rodinného zázemia si po rokoch cení o to viac. Skúsenosti zúročila vo vlastnom podnikaní a rozlietaný životný štýl zmenila na pokojný. Za vlastným domom v Lietavskej Závadke ponúka verejnosti pobyt v unikátnom objekte.
Dokázal nemožné, stupne víťazov dosiahol na Spartan race aj bez sponzorov a oslabený covidom Čítajte Vraj ste sa už od mladého veku pohybovali všade, kde to žilo a cestovalo. Čo si pod tým predstaviť? Kedy ste vôbec začali spoznávať zahraničie?
Milujem ľudí, veľmi rada s nimi komunikujem, zaujímajú ma ich príbehy, životy, ťažkosti aj ich riešenia. Bolo to tak malička. Môj otec pracoval ako autobusár a ja som s ním pravidelne jazdila do Talianska. Odišli sme v piatok večer, odvážali turnus na dovolenku a ja som sa zatiaľ o cestujúcich starala, ponúkala im vodu či kávu. Po príchode do cieľa sme zas naspäť brali ďalších dovolenkárov. Už vtedy mi boli podobné služby a práca s ľuďmi blízke.
V mojich pätnástich rokoch som zas robila na kúpalisku a v bistre v Česku, odkiaľ pochádzam. Osvojovala som si robotu v službách a gastre, až kým som ako 18-ročná neodišla do Grécka. Prvý rok som len upratovala, po anglicky som nevedela ani slovo. Našťastie som ale na mieste spoznala jednu Češku, ktorú mi do života priniesol asi osud. Neskôr som sa totiž na jej svadbe zoznámila aj s mojím budúcim manželom. Od toho bodu sa začal písať úplne iný príbeh.
Ďalej sa dočítate aj:
- ako vyzeral život na zaoceánskej lodi,
- prečo mali zamestnanci psychické ťažkosti,
- v čom sa líšilo tamojšie kasíno,
- ako sa dostala na Slovensko,
- v akom projekte zúročuje svoje skúsenosti.
Už vtedy mi pomáhala s jazykom. Ďalší rok som sa do Grécka vrátila znova, zvyšok času som študovala doma na vysokej škole a v zahraničí som pracovala zhruba štyri mesiace cez prázdniny. Druhý rok som robila v reštaurácii, tretí raz v bare. Po dokončení univerzity som si bola istá, že v odbore pracovať nechcem, pretože som bola vyštudovaná ekonómka, čo ma príliš nenapĺňalo. Túžila som cestovať.
Prečo ste teda neštudovali inú oblasť, napríklad cestovný ruch?
Pretože som bola mladá a hlúpa. Svojho sna som sa ale nevzdala.
Kam smerovali vaše ďalšie cesty?
Odišla som do Anglicka, kde som začala pracovať ako krupiérka. A práve vďaka tejto pozícii som dostala miesto na zaoceánskej lodi, kde som strávila spolu tri roky. Zhodou okolností som ešte pred prvou plavbou spoznala dievča, ktoré malo s podobnou robotou skúsenosti a radila mi, aby som si so sebou vzala len plavky a letné oblečenie. Nič viac vraj nie je potrebné.
Keď som nastúpila na loď, môj prvý výlet bol na Antarktídu. A ja som mala všetko letné. Z Antarktídy sme smerovali až na Aljašku, čo bola ale z hľadiska zážitkov naozaj paráda. Okrem toho som vždy dúfala, že ma pošlú do Austrálie. A napokon som sa tam dostala. Išlo síce o krásny, ale ťažký život.
Jej prvé cesty smerovali do chladného podnebia. (zdroj: archív Kataríny Bielikovej)Ktokoľvek vám na lodi prišiel do cesty, či už z hľadiska lásky, alebo priateľstva, za mesiac vám rovnako rýchlo odišiel. Stretávala som ľudí z celého sveta, chcela som však udržať nejaký kontakt aj dlhšie. S kamarátkou z Rumunska sme preto začali oznamovať, že sme pár, lesbičky. Vtedy nás nechali cestovať spolu.
Urobili ste to teda zámerne?
Áno, aj tak si to o nás mysleli. Na lodi vládol úplne iný život, Sodoma a Gomora. My sme doň nezapadali, držali sme sa svojich zásad, a tak si prirodzene mysleli, že sme divné. Aspoň sme mohli cestovať spolu ako pár.
Hovoríme o inom spôsobe života. Čím vás napríklad prekvapil?
Prekvapili ma hlavne psychické problémy zamestnancov, nestalo sa iba raz, že by si niekto z nich siahol na život. Hneď po mojom príchode sa obesila žena, ktorá to vraj po duševnej stránke nezvládala.
Vyššie postavení Taliani boli lámači sŕdc a zrejme išlo o nešťastnú lásku. Život na lodi bol ako v bubline. Poznám prípad, keď sa muž po 20 rokoch vrátil z práce domov a nedokázal normálne fungovať. Na lodi máte totiž o všetko postarané, nemusíte upratovať, nestaráte sa o jedlo, nič neplatíte a vrátenie sa do každodennej reality môže byť zrazu šok. Už po troch rokoch som cítila rozdiel.
Po úteku z rómskej osady žil s dcérkou v stane. Ľudia splatili jeho dlh a on bojuje ďalej Čítajte Loď je skrátka ako odlišný svet. Rovnako zarážajúce boli pre mňa aj dvojité životy viacerých kapitánov, žili osobitne s dvoma ženami súčasne, pričom tie o sebe nevedeli. Prípadne si zakladali nové rodiny, čo bolo u zamestnancov úplne bežné.
Bola táto robota najnáročnejšia najmä pre vzťahy alebo vám dali zabrať aj pracovné povinnosti?
Pôsobila som najmä ako krupiérka, dokonca som opakovane zvíťazila aj ako zamestnanec mesiaca, pretože som dokázala veľmi dobre komunikovať s hosťami, snažila sa ich zabávať a venovať sa im.
Kasíno bolo o zábave, nie o gamblerstve ako u nás. Tam sedia pri hracích strojoch aj 70-ročné babičky a vnímajú aktivity ako relax, nie nevhodné míňanie peňazí. Ani úloha krupiérky nie je taká jednoduchá, ako sa môže u nás na prvý pohľad zdať. Hlava mi išla nonstop, stále som počítala. Mala som veľkú zodpovednosť a niekedy som do práce chodila s malou dušičkou aj s nervami.
Na lodi zažila odlišný, uzavretý, svet. (zdroj: archív Kataríny Bielikovej)Ako vyzeral váš bežný pracovný deň?
Pracovať som mohla až pol hodinu od vyplávania od brehu. Robila som napríklad od devätnástej hodiny do polnoci. Zvyšok dňa som mohla tráviť vonku. Keď sme ale smerovali na spomínanú Antarktídu a plávali päť dní v kuse, pracovali sme nepretržite celý čas. Doba vždy závisela od zastávok.
Tiež bolo jedinečné, ako sme vystupovali v rôznych krajinách, ako najkrajšie mesto sa mi vryl do srdca Vancouver.
Okrem zážitkov a skúseností, čo vám práca v zahraničí dala?
Som viac otvorenejšia, optimistickejšia a takmer so všetkým si viem poradiť sama. Naučila som sa, samozrejme, jazyk. Keď človek chce, dá sa to.
