ŽILINA. Na Ulici Daniela Dlabača v Žiline, kde predtým bývalo mnoho židovských rodín, stojí malá budova. Nedávno na nej robotníci opravili fasádu, ktorú následne natreli na bielo-modro, tradičnou farbou židovských objektov.
Je to budova ortodoxnej synagógy, ktorú si ortodoxní žilinskí Židia postavili pred takmer sto rokmi.
V súčasnosti si v nej návštevníci môžu pozrieť pôvodné priestory, ale aj výstavu náboženských predmetov, ktoré zo synagógy vytvárajú Expozíciu judaík.
Židia netvorili jednotnú komunitu a okrem tradičných – ortodoxných Židov, sa koncom devätnásteho storočia začali presadzovať aj neologickí, ktorí sa taktiež nazývajú reformní. Tí upúšťali od prísneho dodržiavania pravidiel židovského spôsobu života a čiastočne sa prispôsobovali väčšinovej spoločnosti. To nebol prípad druhej vetvy, ortodoxnej.
„Neologickí Židia napríklad prestali chodiť v typickom židovskom oblečení. Tým ortodoxným sa to, samozrejme, nepáčilo, pretože im veľmi záležalo na tradíciách. Hlásali, že čo je napísané v Starom zákone, Tóre a jej výklade, to sa musí striktne dodržiavať,“ vysvetľuje rozdiely medzi dvomi skupinami súčasný predseda Židovskej náboženskej obce v Žiline Pavel Frankl.
O veľký talent mala záujem aj Žilina. Tínedžerovi sa po skoku do vody zmenil život Čítajte Preto si postavili vlastnú synagógu
Rozpory nakoniec riešili ortodoxní Židia založením vlastnej náboženskej obce, ktorá bola filiálnou. Spadala preto pod väčšiu obec, v tomto prípade piešťanskú. Postavili si vlastnú synagógu, práve tú, ktorá dodnes stojí na Ulici Daniela Dlabača. Sami ju však považovali skôr za modlitebňu.
„Bola malá. Počet ortodoxných Židov bol spočiatku primalý na vytvorenie samostatnej obce. Museli byť preto filiálnou obcou. Verili však, že postupne príde rozmach, časom si postavia väčšiu synagógu a úplne sa osamostatnia,“ podotýka Frankl.
K tomu sa však už nedostali. Prišla vojna. Synagógu počas nej uzatvorili. Ostala takmer nepoškodená až do konca vojny. Možno mala šťastie, že ju nepostavili v Nemecku alebo v Rakúsku, kde by ju čakal horší osud. „Bol veľký rozdiel medzi krajinami či územiami. V tých, ktoré Nemci obsadili na začiatku vojny, synagógy vypaľovali či búrali. Najprv v Nemecku a v obsadenom Rakúsku, potom v Protektoráte Čechy a Morava či v Poľsku. Na Slovensku to tak nebolo. Počas vojny sa z našich synagóg stali sýpky či sklady. Až na malé výnimky sa im nič zásadného nestalo, Nemci ich už nejako poškodiť nestihli,“ porovnáva predseda žilinskej židovskej obce.
Rôzne miesta sú späté s osudmi Židov počas vojny
V ortodoxnej synagóge postavili Židia svätostánok na uloženie zvitkov Tóry, tak ako býva zvykom, na východnú stranu. „Modlitby veriacich majú podľa Starého zákona smerovať k hore Sinaj, k Izraelu. Izrael je od nás na východ,“ načrtáva lektorka Múzea židovskej kultúry Magdaléna Ševčíková. Možno sa v modlitbách otáčal k východu aj ten, o kom sa traduje, že sa ukrýval na povale synagógy. Vraj prežil.
Také šťastie ale iní nemali. Mnoho žilinských Židov zahynulo vo vyhladzovacích táboroch, kam ich v dobytčích vagónoch privážali vlaky. Museli na ne čakať v koncentračnom stredisku na ceste do Závodia.
„Tam boli Štefánikove kasárne. Z vlády prišlo nariadenie urobiť v Žiline tábor, kde Židov pred deportáciami zhromaždia. Bolo im povedané, že idú na práce. Mohli si zobrať so sebou batohy s najpotrebnejšími vecami, ťažké maximálne päťdesiat kilogramov. To bolo na jar roku 1942. Od roku 1939 sa začali postupne prijímať rôzne protižidovské zákony. Židia boli vyraďovaní zo spoločnosti – prišli o prácu, majetky, nesmeli bývať v centre miest, mali určený len krátky čas na nákup v obchodoch. Deti a študenti boli vylúčení zo škôl. Židia nesmeli byť štátnymi ani obecnými zamestnancami, ako učitelia mohli učiť len židovské deti na povolených základných židovských školách,“ popisuje Ševčíková.
Aj v tragických časoch sa však našli svetlé chvíle. „Asi pred piatimi rokmi mi prišiel na výklad jeden muž, bol z Prahy. Povedal mi, že sa narodil v Žiline a prišiel sa na ňu pozrieť,“ začína Ševčíková. Najprv jej na tom neprišlo nič nezvyčajné.
„Potom mi povedal, že sa narodil v žilinskom zbernom tábore pre Židov jednej mladej mamičke. Jeho otec ho zobral do rúk. Okolo prechádzala cudzia žena, prestrčil svoje dieťa cez plot. Žena dieťa zobrala, zavinula a odišla s ním preč,“ pokračuje. Jeho otec holokaust neprežil, matka však áno. Vrátila sa do Žiliny a syna si našla.
Ďalším zo zázrakov boli Vianoce roku 1944, kedy sirotinec na námestí navštívil veliteľ nemeckej posádky v Žiline. Radové sestry vtedy žili v priestoroch dnešného Kapucínskeho kláštora a starali sa o siroty.
„Prijali medzi ne aj židovské deti. Keď tam počas Vianoc prišiel veliteľ posádky a vypočul si pieseň Tichá noc, požiadal, či by mu ju niekto nevedel zaspievať aj po nemecky. Prihlásili sa dve deti a začali spievať v nemčine, čo bol jasný znak, že sú Židmi. Vtedy sa na Slovensku na základných školách učili po nemecky len židovské deti. Iné deti sa tento jazyk tak skoro neučili, zatiaľ čo židovské áno, vlastne odmalička,“ vykresľuje lektorka s tým, že deťom aj radovým sestrám preto hrozila smrť.
„Nemecký veliteľ prikročil k deťom a pohladil ich. Povedal, že dúfa, že sa po vojne stretnú so svojimi rodičmi. On dobre vedel, že sú to židovské deti, ale bol kresťanom a boli Vianoce. Chcel, aby prežili,“ končí svoje rozprávanie Ševčíková.
Osud bol k nemu milosrdný
Tesne pred začiatkom deportácií zomrel Samuel Schlesinger, predseda ortodoxnej žilinskej židovskej obce. Bol jej najvýznamnejším predstaviteľom, ľudia ho vnímali ako pohostinného a vždy ochotného pomôcť. Prisťahoval sa z južného Slovenska, z obce Mliečno. „Židia sa do Žiliny mohli prisťahovať až okolo roku 1840. Dovtedy sa nemohli v meste usadiť, pretože existovalo pravidlo, ktoré im to nedovoľovalo,“ rozvádza Frankl. Po neskoršom čiastočnom a následnom úplnom zrovnoprávnení začali Židia prichádzať do mesta. Keď sa neskôr Žilina stala významným železničným uzlom, začala sa prudko rozvíjať. „To bol zrejme jeden z dôvodov, prečo sa sem Samuel Schlesinger rozhodol prísť z južného Slovenska. Boli tam malé dedinky, kde sa ťažko žilo a Židia si chceli zlepšiť životné podmienky. Tie sa im ponúkali vo väčších mestách,“ dodáva.
Schlesinger vlastnil obchod s lakmi, olejmi, farbami či stavebným materiálom. Na základe protižidovských opatrení si však musel nájsť kresťanského „obchodvedúceho“.
„Židia nemali potrebu pred arizáciou, čiže prevedením židovského majetku do kresťanských rúk, zobrať do svojho obchodu niekoho iného, aby im robil vedúceho. Boli zvyknutí riadiť si svoje obchody sami. Situácia sa zmenila v máji 1940 prijatím Arizačného zákona, kvôli ktorému sa vybraní arizátori ľahko dostali k židovskému majetku. Arizátori boli väčšinou obratní, dobre stranícky zapísaní, či mali kamarátov, ktorí im prisvojenie si židovských majetkov vybavili. Nedá sa však podať, že všetci arizátori posielali bývalých židovských majiteľov do transportov. Boli aj takí, ktorí im pomáhali a chránili ich,“ konštatuje Frankl. Sám však nevie ako Schlesinger s novým kresťanským šéfom vychádzal.
Mladí hudobníci zo Žiliny sa predstavili už aj v Nórsku. Kapela je pre nich o priateľstve Čítajte Schlesinger sa pred smrťou vzdal svojho predsedníctva v židovskej ortodoxnej obci. Zomrel na rakovinu. Podľa Frankla bol osud k nemu milosrdný, pretože sa nedožil deportácií. Nevedel, že tri z jeho piatich detí zahynú spolu so svojimi rodinami v Osvienčime v roku 1944. Tento rok uplynie od ich tragických smrtí presne osemdesiat rokov.
