ŽILINA. Po prvýkrát stopovala dlhšiu trasu zo Žiliny až do Pakistanu. Kým obavy šoférov o mladú Žilinčanku smerom na východ rástli, jej dojmy z miestnych ľudí sa, naopak, zlepšovali. Dobrodružná cestovateľka PETRA POGÁNYOVÁ si stopovanie do exotických krajín zamilovala.
Svet tak spoznáva zhruba dvadsať rokov nielen pre finančné výhody stopovania, ale najmä pre možnosti spoznať cez tamojších ľudí krajinu viac do hĺbky.
„Keďže sa rozrozprávajú, stopár zistí za dve hodiny o krajine všetko vrátane politickej situácie, na ktorú sa ľudia posťažujú,“ tvrdí Petra, ktorá napríklad Japonsko precestovala vďaka stopu aj bez toho, aby si medzi sebou rozumeli.
„Oni hovorili po japonsky, my po slovensky a stále sme sa len smiali. Tak to bolo celý deň. Brali nás na kolotoče či do reštaurácií, mali nás, úsmevne povedané, ako hračku, chytili nás skratka za ruku a odviedli na rozličné miesta,“ spomína na najhumornejšie stopárske chvíle, pričom neopomína ani starostlivosť obyvateľov moslimských štátov.
Mladí hudobníci zo Žiliny sa predstavili už aj v Nórsku. Kapela je pre nich o priateľstve Čítajte Kým ju ako cudzinku zamkli vo vlastnom dome, aby sa pokojne vyspala, celá rodina strávila noc vonku. Prespať v stane či na karimatke by pritom Petra problém rozhodne nemala. Len v snehovom úkryte strávila noc, keď v zimnej krajine stopovala aj s lyžami na neosvetlenej ceste, kde sa odvozu dočkala až ráno.
Pre zdolané ciele, destinácie aj spôsob prepravy sa Petra Pogányová radí k najextrémnejším slovenským cestovateľkám a horolezkyniam. Jej hobby sa stalo prácou a ako sprievodkyňa spoznávaním sveta doslova žije. „Raz spím v prachu a idem bez peňazí, potom smerujem s klientmi na Zanzibar do päťhviezdičkového rezortu,“ spomína.
Kam ste sa stopom vybrali naposledy?
Nedávno som zmeškala autobus na Liptov a stopovala som z Dolného Kubína, kde som stretla aj skupinku žien, ktorá sa zdala byť stratená. Stopovali prvýkrát. Je neuveriteľné, že hneď stretli práve mňa a mohla som im istým spôsobom pomôcť.
Chceli ísť stanovať na Liptovskú Maru, pokračovať do Budapešti, no neboli si isté, ako postupovať, kde sa postaviť, ako správne napísať tabuľky. Stihla som im teda poradiť, pričom sa mi vrátili spomienky z dvadsiatich rokov môjho stopovania.
Vaša prvá dlhá trasa viedla zo Žiliny do Pakistanu. Patrí k vašim najpútavejším?
Rozhodne, celkovo išlo o moju prvú dlhšiu cestu mimo Európy, ktorá trvala 22 dní. Na internetovej stránke som si kvôli nej našla spolustopára. V podstate s neznámym mužom som sa stretla v Bratislave, odkiaľ sme pokračovali už spoločne.
Keď som stopovala v Žiline smerom do Bratislavy, ochotný vodič sa začal vypytovať, kam sa s takým veľkým ruksakom chystám. Pomyslela som si, že o Pakistane mu povedať nemôžem, aby som nevyzerala ako blázon. Ako cieľ som mu preto spomenula Maďarsko. Aj tak sa čudoval, či sa nebojím.
Ak sa dobre pamätám, zvolili sme si cestu cez Rumunsko a Bulharsko do Istanbulu. Keď sme si v Maďarsku stopli ďalšie auto, šofér sa vypytoval podobne. My sme opäť radšej pomlčali a spomenuli ako cieľovú destináciu Rumunsko. Upozorňoval nás na riziko, že nás okradnú, bol vystrašený aj za nás.
Ďalej sa dočítate aj:
- Ako sa k stopárke správali ľudia v Iráne,
- či je stopovanie v kurze stáke rovnako,
- akých najzaujímavejších ľudí stretla,
- ako sa mení prístup obyvateľov naprieč krajinami,
- prečo je vnímaná ako jedna z najextrémnejších cestovateliek.
A tak to pokračovalo všade, v každej krajine, cez ktorú sme prechádzali, nás varovali pred ďalšou. Malo to byť čoraz horšie, paradoxne, smerom na východ sa situácia zlepšovala. Stopári sú u nich raritou. V Turecku si nás Kurdi zobrali rovno prespať aj k sebe domov.
Zastavil nám pán Jusuf, ktorý robil na aute predvolebnú kampaň, a kým neskončil, pridali sme sa k nemu. Niekoľko hodín sme obiehali mesto na volebnom autíčku, potom nás zobral k rodine, do dediny, po ceste do Iránu. V malom domčeku bývali okrem neho a tehotnej manželky ich štyri deti.
Keďže žili len v jednej izbičke, navrhli sme mu, že prespíme vonku v stane na karimatkách. O tom ale počuť nechcel, v dome nás zamkli s tým, že zostaneme u nich, pohostili nás a vonku sa rozhodli spať oni. Tu sa začali tie najlepšie stretnutia.
Gruzínsku pohostinnosť okúsila aj v dedine Khulo. (zdroj: archív Petry Pogányovej)Ako pokračovali?
Keď sme neskôr dorazili do Iránu, obyvatelia ani len nevedeli, čo stopovanie je. Vždy keď nám zastavili, chceli nás zaviesť na stanicu, alebo nás posadiť do autobusu, čo bolo na jednej strane aj rozumné, keďže za zhruba desaťhodinovú jazdu, spolu s občerstvením, sa platilo možno päť dolárov.
My sme ale chceli spoznať krajinu inak, cez miestnych ľudí, a tak sme skúšali stopovať ďalej. Zakaždým si nás napokon zobrali domov, kde nás nakŕmili. Chodili s nami na zmrzlinu, ukazovali okolie. Jedna iránska rodina pri našom odchode až plakala.
Ochotný pán nás po prespatí odviezol na stanicu a dokonca nám zaplatil autobus. Hoci sme nechceli, nedalo sa s ním vyjednávať. Zaplatil navyše aj viaceré sedačky naokolo, aby si k nám nikto neprisadol. Časť cesty sme teda absolvovali autobusom, zvyšok zas stopovali, až sme sa dostali do Pakistanu.
Bez rodičov by som to nezvládla, hovorí Michaela o živote s detskou mozgovou obrnou Čítajte Autá sme sa pritom snažili stopnúť na Karakoram Highway, čo môže znieť ako hrdý názov diaľnice, v skutočnosti ide ale o šialenú cestu so strmými zrázmi, kde sme sa viezli na pakistanských malých farebných nákladiakoch a miestni šoféri nás ponúkali hašišom.
V lokalite sme stretli dokonca aj milého Čecha, ktorého sme na stop tiež nahovorili. Vďačný ale zrejme nebol, pretože ako mužovi sa mu veľmi nedarilo.
Prečo ste sa k tejto ceste vôbec odhodlali? Nemali ste ako žena, navyše len 20-ročná, strach?
Bolo to pred dvadsiatimi rokmi, keď sme nemali k dispozícii veľa informácií a ani peňazí, preto bol stop jedinou alternatívou. A urobila by som to aj dnes, hoci pri terajších cenách leteniek sa podobný spôsob môže zdať zbytočný.
Nebolo predtým samotné stopovanie aj viac v kurze? Prechádza akýmsi vývojom?
Jasné, kedysi napríklad študenti bežne cestovali stopom po festivaloch. Pamätám si, ako smerom na Pohodu stáli pri cestách v Žiline desiatky ľudí s tabuľkou Trenčín. Mohli sme sa postaviť do radu. Hovorím si, zbohom. My sme však k situácii pristúpili originálne a na tabuľku sme si dali Bratislava s tým, že potom poprosíme vodiča, aby nás vysadil v Trenčíne na diaľnici. Zobrali nás takmer hneď. Pri stopovaní sa zíde byť takto nápaditý.
Kedysi sa však stopovalo viac, dnes sú všade diaľnice a ľudia veria cudzím stále pomenej. Čo si však všímam, keď napríklad stopujem potme, zväčša mi zastavia ženy, neraz aj s malým dieťaťom v aute. Potom prípadne kamionisti.
Čo pre vás stopovanie znamená? Nejde len o praktickosť, ale tiež istú ľudskú stránku?
Prvým impulzom bol spomínaný nedostatok peňazí a snaha ušetriť. Už so spolužiačkami z vysokej školy sme stopovali pravidelne na trase Žilina – Banská Bystrica. Okrem finančnej stránky sme navyše vždy stretli zaujímavých ľudí.
Stopom spoznala aj Indiu. (zdroj: archív Petry Pogányovej)Čo sa dokonca týka zahraničia, človek si o krajine nemusí študovať ani žiadne informácie. Všetko sa dozvie počas jazdy s miestnymi, má prehľad o miestach, ktoré sa oplatí navštíviť a ktorým sa, naopak, radšej vyhnúť.
Keďže sú tamojší a rozrozprávajú sa, stopár zistí za dve hodiny o krajine všetko vrátane politickej situácie, na ktorú sa ľudia posťažujú. Zároveň si myslím, že ide o dobrú vzorku ľudí. Zväčša pomôžu stopárom tí, ktorí sú otvorení, ochotní a rozhľadení.
Akých najzaujímavejších ľudí ste stretli?
O tých by sa dalo hovoriť veľa, naposledy mi utkvel v pamäti Lukáš, ktorý ma bral zo Sobraniec. Mal pútavé podcasty o investovaní a kúpe nehnuteľností v zahraničí. Tiež si rada spomínam na Slováka žijúceho v Poľsku, na Mariána.
Celkovo, keď som chodila po Európe sama, často mi zastavovali kamionisti. Išlo o dobu, keď ešte zvykli sedávať vonku na parkoviskách a ja som s nimi okrem jazdy večer sedávala, na parkovisku som s nimi krájala paradajky a varila lečo.
Ostatní sa potom pridávali, posedeli sme si, dovolili mi prespať v aute. Prešla som s nimi niekoľko zastávok a s jedným vodičom som tak strávila aj pár dní.
Spomedzi vtipných zážitkov by som zas spomenula cestu s kamošom Peťom cez Kaliforniu, keď nám zastavili skutočne humorní ľudia s tým, že stopára nevideli od čias hippies a takéto cestovanie u nich už dávno nefunguje. Boli prekvapení a zavalili nás otázkami.
Sama som išla napríklad stopom z Afganistanu cez Uzbekistan, Turkmenistan, Azerbajdžan do Gruzínska, čo bola moja najdlhšia sólo cesta. Získať víza dalo zabrať a mne sa podarilo dostať len šesťdňové tranzitné. Všetko by bolo v poriadku, ak by tadiaľ jazdili autá. Chodila som len po krátkych trasách s vodičmi, ktorí pracovali v okolí, zbierali úrodu na poliach. Sedela som v horúčave na nákladiakoch s melónmi. Mala som však možnosť stretnúť aj obyčajných ľudí.
Najzábavnejšie bolo v každom prípade stopovanie v Japonsku, domáci nevedeli, o čo nám vôbec ide. Niektorí boli vydesení, iní sa na nás smiali. Tešili sa z nás a tlieskali nám. Nevedeli však po anglicky.
