ŽILINA. Je všade, kde sa niečo deje a večne púta pozornosť. Osemdesiatročný Ivan Kelly Köhler je umelecký maskot Žiliny, milovník života a neskrotný živel.
Nekonvenčné oblečenie, čierna brada, výrazné okuliare a na hlave jeden zo svojich 174 klobúkov.
No pod maskou čudáka a rebela sa skrýva ochranca slobody a priateľský človek, ktorého dokážete počúvať celé hodiny a neznudí vás.
Jedna polovica srdca mu bije pre fotografiu a výtvarnú tvorbu, druhá pre džez a klasickú hudbu. Len máloktorý výtvarník sa vyzná v hudbe ako on a asi nie je taký hudobník, ktorý vytvára originálnejšie výtvarné diela ako Kelly.
Kým kedysi organizoval džezové festivaly a dokonca karnevalové sprievody masiek, dnes si v pomerne vysokom veku na seba naložil veľké umelecké sústo. Podujal sa zorganizovať cyklus 108 výstav výtvarných umelcov spojených so Žilinou. Po desiatich rokoch je presne v polovici.
„Odpočívam zriedkakedy, lebo tvorba je druh neustálej posadnutosti,“ obhajuje svoje nasadenie fotograf, grafik a textilný výtvarník Ivan Kelly Köhler.
Celý život trávi v ateliéri, tu prijíma návštevy, debatuje a zabáva sa. V neuveriteľnom chaose a pôsobení vizuálnych impulzoch tisícok diel sa cíti najlepšie. Od mladosti išiel zábave v ústrety a vždy bol tam, kde sa niečo dialo.
Dokáže hodiny rozprávať historky zo svojho života. Až sa nechce veriť, že všetko naozaj prežil. Napríklad ako pri zoznámení sa s Bohumilom Hrabalom v pivárni U zlatého tigra spisovateľovi sadol na okuliare, alebo ako celú mladosť sledoval z okna domu ako sa menili opilci v žilinskej záchytke, až sa v nej sám ocitol.
Alebo ako sa v Nemecku koncom šesťdesiatych rokov úplnou náhodou objavil na predvolebnom mítingu charizmatického politika Williho Brandta, vybehol s fotoaparátom na tribúnu a ani nevie ako, o pár dní sa jeho fotografie objavili na bilbordoch.
Prvá reportáž medzi tankmi
O diele Ivana Köhlera sa už toho popísalo dosť. Len málo sa vie, že 21. augusta 1968 bol v Prahe a fotografoval vyčíňanie vojsk Varšavskej zmluvy. S fotoaparátom bol dokonca aj na pohrebe Jána Palacha, ktorý sa upálil na protest proti okupácii.
Tieto skúsenosti ho poznačili na celý život. Niet sa čo čudovať, že so svojim protisystémovým naladením s vtedajšou mocou nemal dobré vzťahy. Prenasledovali ho, vypočúvali, dokonca sa ocitol vo väzení. A to len preto, že bol stále tam, kde sa niečo dialo a všetko fotil. A to bolo podozrivé.
Mal 24 rokov a bol pobláznený fotografovaním. Potom, čo nedokončil štúdium na poľnohospodárskej vysokej škole v Nitre, ani dejiny hudby na brnianskej filozofickej fakulte sa spolu so svojou prvou manželkou ocitol v Českej Lípe, kde vo Vlastivednom múzeu fotil exponáty zo skla a keramiky.
Náš výskum je jeden z najlepších na svete, tvrdí mladý mykológ, ktorý robí poriadky v prírode Čítajte V ten osudný deň pre vývoj Československa dostal po polnoci od riaditeľa múzea pokyn, aby zdokumentoval vstup spriatelených armád, ktoré tiahli z NDR cez Českolipsko do Prahy. Kelly bol touto príležitosťou nadšený, bral prvú reportáž svojho života ako novú výzvu.
„Z Varnsdorfu sa valili neuveriteľné zástupy tankov NDR a Bulharska. Fotil som to v okolí Českej Lípy po polnoci. Naraz môj kolega, ktorý robil v múzeu stolára vraví, že sadneme na motorky a pôjdeme do Prahy. O tretej ráno sme pálili cez Mělník do Prahy. Vojaci valili aj v dvojstupe na Prahu. V Mělníku nás dva tanky vytisli do jazera a spadli sme do vody. Myslel som si, že sme už mŕtvi,“ živo si spomína na začiatok okupácie.
V ateliéri Jána Zrzavého
A potom, ako sám hovorí, sa dostal do víru pražských udalostí.
„Prišiel som k rozhlasu, ktorý Rusi zničili, zničené boli domy v okolí. Fotil som mladých chalanov, ako oni drzo zapaľovali na tankoch sudy s naftou. Pre mňa boli hrdinovia. Predo mnou tank prešiel žene cez nohu. Mal som tri fotoaparáty a ten Rus, keď videl, že som to nafotil, Yashicu mi vyrazil z rúk,“ opisuje ešte stále naštvane, ako prišiel o prvý fotoaparát.
„Naraz neuveriteľná streľba. Ľudia sa schovávali do domu potravín. Rozstrieľali celé múzeum. Zástavy boli postriekané krvou. Neskôr mi nejaký eštébak tvrdil, že táto fotografia je falzifikát, že to nie je krv, ale malinový sirup. Pokračoval som cez Václavák, Národnú triedu, Staromestské námestie, Karlov most na hrad. Všetko som cvakal. Pri hrade prišiel jeden Rus ku mne a vytiahol mi film a sledoval, čo je tam nafotené,“ spomína. Ostal mu iba jeden fotoaparát.
„Cez hlavu toho vojaka som zbadal človiečika a to bol pre mňa už vtedy najväčší československý maliar Ján Zrzavý. Stál tam s paličkou v baretke, išiel som k nemu a hovorí, no to jsou volové. Kúsok odtiaľ na zámockých schodoch mal ateliér a pozval ma dnu. Zatekalo mu v ateliéri, všade plno vedier. Zdržal som sa asi hodinu, lebo som sa chcel vrátiť do ulíc a fotiť.“
Na pohrebe Jána Palacha
Večer ešte rozrušený zo zážitkov dorazil mladý fotograf do Českej Lípy. „Hneď ako som prišiel ma odchytili a hovoril som do mestského rozhlasu zážitky z Prahy,“ poukazuje na to, aký bol záujem o každú informáciu z okupácie.
