BYTČA. FILIP FULJER je mykológ, ktorý na svojich cestách za hubami naráža na neporiadok v horách v okolí Bytče, skládky pochádzajúce často ešte z čias socializmu či horské potoky, ktoré využívajú niektorí ľudia ako kontajnery. Keď má len trochu času, vybehne do prírody, aby ju odľahčil od roky nahromadeného odpadu. Petrovčan tvrdí, že za niekoľko rokov vyzbieral viac ako 1600 vriec špiny.
Jeho posadnutosť upratovaním vznikla pri úletoch do prírody, v ktorej študuje huby, skúma ich a systematizuje. Dvadsaťšesťročný doktorand na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského sa vedecky venuje lúčnym druhom húb z rodu Hygrocybe, ktoré rastú najčastejšie na správne obhospodarovaných podhorských lúkach či na alpínskych lúkach.
Tieto huby sú dôležitými indikátormi kvality prostredia. Na Slovensku máme okolo 60 zväčša pestrofarebných húb tohto rodu. Filip objavil a pomenoval päť doposiaľ neznámych druhov. Myslí si, že v tejto oblasti je slovenská mykológia svetová špička.
Zbierate huby i odpadky. Majú vaše dve záľuby nejaké spoločné prieniky?
Roky som chodil po lesoch a po lúkach za hubami a videl som, že čistota našej krajiny je na zaplakanie. Keď huby nerástli, niekedy v zime či na jar som začal zbierať odpadky. Bola to alternatíva k dokumentovaniu húb. Potom som sa mohol s pokojným srdcom vracať na miesta, ktoré som vyčistil.
Koľko ste mali rokov, keď ste sa vybrali za objavovaním húb?
Asi štrnásť. Je to akýsi tisícročia zakorenený ľudský inštinkt. A to ma nadchlo. Keď idete do prírody, sú okolo vás tisícky organizmov, mnohé človek nepozná. Ja som chcel poznať najmä variabilitu húb, ako sú krásne sfarbené, že rastú prakticky v akomkoľvek čase a na každom substráte, ktorý sa nachádza na tejto planéte. Dokážu narásť na hocičom, na tenisovej loptičke, na kravskom rohu alebo výlučkoch zvierat. Postupom času som zistil, že časť húb, ktoré som našiel, nemajú mená a sú neopísané. A to je práve to, čo dnes robím.
Jej šperky nosia kráľovné i Putinova manželka. Diela Marty Filovej majú prvé dámy z celého sveta Čítajte Predstavujem si to tak že všetko, čo ste našli, ste porovnávali s atlasom húb, až ste narazili na huby, ktoré v knihách neboli uvedené.
Spočiatku som chodil po lese a fotil všetko, čo sa dalo. Zavesil som ich na webové portály, kde mi ich odborníci pomáhali určovať. Rodičia mi kúpili prvé atlasy húb, mikroskop. A potom sa to rozbehlo. Niekedy od roku 2019 sa snažíme objasniť s kolegami skupinu húb, ktoré sa nazývajú lúčnice. Dá sa povedať, že sme v tom celosvetová špička. Zatiaľ sme objavili štyri druhy, ale už teraz vieme, že ich bude viac.
Venujeme sa hubám, ktoré nerastú hocikde, ale iba na správne obhospodárovaných lúkach, gazduje sa na nich tradičnými spôsobmi. Lúky sú kosené, spásané ovcami alebo hovädzím dobytkom a nehnojí sa na nich. Ak sa do pôdy pridajú hnojivá, tieto druhy húb prestanú rásť. U nás je stále veľa takýchto lúk, aj keď niektoré zarastajú. Okrem toho máme alpínske lúky, ktoré netreba manažovať. Výnimočné sú aj rašeliniská, slatiniská či vrchoviská. Huby, ktoré skúmame, rastú v Európe práve na takýchto lúkach.
Môžete povedať, v ktorých lokalitách ste nové druhy objavili?
Jedna lokalita je vo Veľkom Rovnom v okrese Bytča v časti Melocík, druhá je v Petroviciach pri Bytči v časti Sádky, tretia je v Snežnici na Kysuciach, ďalšia je zas v Belianskych Tatrách, kde sa druh vyskytuje na celom hrebeni. Problémom krajín ako Slovensko je to, že málokto sa chce venovať chovu zvierat na pasienkoch alebo koseniu a lúky následne zarastajú. Tieto druhy húb potrebujú, aby boli lúky obhospodarované, lebo inak sa vytratia. Sú dobré bioindikátory, to znamená, že sa nenachádzajú hocikde, ale ak ich nájdeme, tak vieme, že lúka je v perfektnom stave, že je niekoľko storočí nezmenená a správne obhospodárovaná.
Vďaka výskytu týchto húb vieme nahliadnuť aj do histórie lokalít. Práve takéto lúky sú výkladnou skriňou našej prírody a mali by sme si ich na Slovensku chrániť, lebo nie je veľa krajín, ktoré majú takéto kvalitné lúčne biotopy. Možno Ukrajina, Rumunsko a potom severské krajiny Nórsko, Švédsko, Island, prípadne Alpy a Tatry s alpínskymi porastmi.
V čom sú lúčnice zaujímavé?
Vyzerajú klasicky, majú hlúbik, lupene a klobúk. Nevieme ešte ako sa vyživujú, či sú mykorízne, alebo saprotrofné. Zaujímavosťou je, že kým u nás rastú na lúkach, v iných častiach sveta sa objavujú v lesoch, tiež nevieme prečo. Väčšinou sú krásne sfarbené. Patria určite medzi najkrajšie huby, pretože sa objavujú na titulkách mnohých kníh. Sú svetlozelené, žlté, oranžové, červené, fialové, ružové, ale aj menej nápadné hnedé, sivé, biele, čierne. Niektoré lúčnice príjemne voňajú, ich vôňa pripomína med, cesnak, či cédrové drevo. Iné majú zas slizký či voskovitý povrch plodníc.
Majú vo svojom ekosystéme nejakú funkciu?
Je to jedna z mála skupín z voľne viditeľných húb, ktorých väzba a spôsob výživy sú neprebádané. Ostáva záhadou, akú majú funkciu, pritom sú výrazné, často nádherne sfarbené a nevieme o nich skoro nič. Kedysi ich rástlo na našom území pravdepodobne oveľa viac. Problémom je, že dnes poľnohospodári výrazne hnoja. Pre tieto huby je devastačné, keď sa na území, kde rastu, hnojí a mulčuje. Vymiznú a sú nahradené inými druhmi, ako sú napríklad hnojníky či pečiarky.
Máme ešte na Slovensku dosť lúčnych spoločenstiev, ktoré prajú výskytu lúčnic?
